V máji prišla do Dubnice návšteva z ďalekého Talianska z Assisi, bola to naša rodáčka Terézia Kilianová- sestra Chiara Gabriela. Sestra Chiara Gabriela potešila viacerých ľudí svojou návštevou a milými slovami. Pri tejto príležitosti sme jej položili zopár otázok.
V krátkosti sa môžeš predstaviť.
Volám sa až dvoma menami: prvým, ako ma poznajú aj Dubničania poznajú – Terézia Kilianová a druhým, rehoľným, Chiara Gabriela. Som klariskou, čiže patrím do rehole Chudobných sestier sv. Kláry, ktorá je kontemplatívnym rádom vo veľkej františkánskej rehoľnej rodine. Mám 42 rokov, bývam v Assisi v našom kláštore už 23 rokov.
Kedy si pocítila, že si povolaná do zasväteného života?
Bolo to v období, keď som ako gymnazistka absolvovala kurz pre katechétov organizovaný Nitrianskou diecézou, kde som osobne prežila svoje stretnutie s Ježišom a kde som pochopila, cítila v hĺbke srdca, že môj život sa musí radikálne zmeniť. Tam som spoznala aj Školské sestry sv. Františka, na nich som videla, že patriť úplne Bohu neoberá o radosť zo života, ale naopak, dodáva mu niečo naviac. Ale ideál pravej kresťanskej rodiny som cítila príťažlivejší…Až dovtedy, kým Pán vo mne znovu prehovoril, „Ja chcem byť Tvojím životom„. Trvalo to niekoľko mesiacov.
Kedy si sa definitívne rozhodla, že chceš patriť Bohu? Koľko si mala vtedy rokov?
Bolo to krátko po tom, ako som prijala s obrovskou radosťou toto pozvanie a zároveň som lepšie spoznávala Školské sestry; ich život, charizmu, konkrétnu prácu .Mala som 18 rokov.
Prečo si sa rozhodla práve pre túto reholu?
Vstúpila som k nim z rôznych dôvodov. Videla som na nich, ako úplné odovzdanie Bohu napĺňa ich život radosťou a šťastím, ktoré svet nepozná. Potom aj kvôli sv. Františkovi, jeho ideálu chudoby a lásky k Pánu Ježišovi, páčilo sa mi, aké mali medzi sebou pekné priateľské, jednoduché vzťahy, ich aktivita v školstve, misie.
A prečo klarisky? Pre radikalitu odovzdania Pánovi, žiť naplno vieru, v ktorej tvrdíme, že Boh je prameň šťastia, že On je Láska.
Čo pre teba znamená žiť zasvätený život?
Kráčať v každodennom živote v prítomnosti Pána, počúvať Ho, neustále pokračovať v ceste obrátenia, ktorá nikdy nie je úplne dokončená, snažiť sa milovať tých /tie/, s ktorými žijem, vo vedomí, že od toho, ako ja odpovedám na povolanie závisí aj odpoveď iných, mne neznámych. Znamená aj neustály objav toho, ako sa Pán o mňa stará, sprevádza svojím Milosrdenstvom a vernosťou.
Čo považuješ za najdôležitejšie v pôsobení v zasvätenom živote?
Najdôležitejšie je práve vedomie, že sme dostali nesmierny, nepochopiteľný, nezaslúžený dar, ktorý je iba prejavom nekonečnej Božej Lásky k nám. K tomu patrí presvedčenie a hlboký pocit, že sme zvlášť milované – teda vďačnosť a pokora..
Koľko rokov si už zasvätená? Kde všade si už pôsobila?
O niekoľko mesiacov to bude 20 rokov a som stále v mojom kláštore v Assisi.
Kto je tvoj obľúbený svätý a prečo?
Je to sv. Terezka Ježiškova, bola mojou prvou najlepšou priateľkou a zostala ňou dodnes. Je mojou patrónkou od krstu a tým je aj určitým spôsobom aj matkou môjho kresťanského života. Rada som sa zastavila pri jej soche v kostole. Očarila ma jej autobiografia, jej geniálne intuície o Bohu, Jeho Milosrdnej Láske, v čom spočíva naša odpoveď na Jeho dielo v našich dušiach – veriť, že nás miluje takých, akými sme – slabí, krehkí, nedokonalí. Vedieť to prijať a nechať, aby nám odpustil, aby nás miloval, nič viac. Jej svätosť bola taká všedná, nenápadná, založená na malých skutkoch lásky. Veľmi sa mi páči jej úprimnosť, otvorenosť, odvaha, zároveň aj ako videla Božiu prítomnosť a prozreteľnosť vo svojom konkrétnom živote, v ktorom zažila aj utrpenie a rany, cez ktoré dokázala rásť a dozrievať. Aj ja som jej blízkosť často pocítila.
Za rozhovor ďakujem a prajem veľa Božích milostí, nech si pre všetkých viditeľnou Božou prítomnosťou a požehnaním.
