Klára Kubištelová

Ukrajina

 

Moje misijné dobrovoľnícke pôsobenie sa začalo pred ôsmimi rokmi. Túžba po misijnom dobrovoľníctve však vo mne bola už dva roky predtým, vďaka kamarátke, ktorá mi rozprávala o svojej dobrovoľníckej skúsenosti na Ukrajine, kde bola cez organizáciu VIDES.

Keď som prišla prvýkrát na Ukrajinu, zažila som na vlastnej koži kultúrny šok. Bola som naivne presvedčená, že mňa sa to netýka, ale opak sa stal skutočnosťou. Našťastie, tento šok netrval dlho, iba pár dní, pokiaľ sme sa nestretli s ukrajinskými animátormi, s ktorými sme začali naplno spolupracovať pri tvorbe tábora.

Na Ukrajine som spolu s ďalšími dobrovoľníkmi zo Slovenska pôsobila ako animátorka na dennom tábore. Prvý rok môjho pôsobenia bol pre mňa obohacujúci na priateľstvá, zistenie mojich možností a limitov. Hlavne prekonávanie limitov a zistenie, že keď vystúpim z mojej komfortnej zóny, tak získam viac, ako stratím. Priznávam, môj prvý rok na Ukrajine bol hlavne o dobrodružstve. Druhý rok bol vlastne o niečom podobnom. Zistila som, že mi je tam dobre, že tu mám kamarátov, tak mi bolo jasné, že sem chcem ísť znova.

Zlom však nastal práve po tomto druhom roku, keď som naozaj začala riešiť význam môjho pôsobenia na Ukrajine s Duchom Svätým. Prišli sme na to, že je dobré dať si pauzu a stráviť nejaký čas na Slovensku. Veď nemusím chodiť ďaleko, aby som zistila, že aj tu sú miesta vhodné na misijné pôsobenie. Tak som sa v rámci môjho dobrovoľníckeho pôsobenia ocitla na Záhorí v dedine Sobotište a na južnom Slovensku v dedine Boľkovce – Osada. Pôsobenie v Sobotišti bolo zo strany VIDES-u veľmi krátkodobé. Našťastie sme prostredníctvom Facebooku mohli ostať s deťmi a mladými v kontakte. Veľmi ma teší, že niektorí začali pôsobiť ako animátori v Domke v neďalekej Senici.

Boľkovce nemajú veľa možností zapájania sa do diania, resp. vo vychovávaní svojich animátorov, lídrov, ktorí by ťahali deti a mladých bližšie k Bohu. Tu je naše pôsobenie oveľa potrebnejšie. (Pozn.: Tento rok rozbehli Videsáci cezročné návštevy Boľkoviec, kde mávajú pravidelné stretká s deťmi a mladými.).

Týmto sa však moje „misijné blúdenie“ neskončilo :) . Opäť prišiel nový školský rok, nové rozlišovanie. Až teraz po dvoch rokoch pôsobenia na Slovensku mi Ukrajina definitívne prirástla k srdcu. Tentokrát nie ako krajina, kde zažijem dobrodružstvo a popritom aj pomôžem s táborom. Teraz podľa mňa už do toho naozaj zasiahol Duch Svätý. A aby to nebolo hneď také jednoduché ako na začiatku v Užhorode, počas nášho dobrovoľníckeho pôsobenia v dedinke Selekcia v centrálnej časti Ukrajiny som prišla na to, čo je to mať skutočné problémy. Mnohé deti z tejto dediny pochádzali z neúplných rodín. Jeden z rodičov býval často alkoholikom, prípadne jeden z rodičov už zomrel. To bol aj prípad jedného chlapca z tejto dediny. Jeho otec bol alkoholik, neskôr spáchal samovraždu (obesil sa). Tento chlapec, ktorý v jeden rok vymýšľal ako každý iný, vedel aj poslúchnuť, bol ďalší rok ťažko zvládnuteľný. Mával záchvaty hnevu, počas omše sa smial alebo sa iným spôsobom snažil upriamiť pozornosť na seba, neustále napádal svojho mladšieho brata, ktorý bol tiež na tábore. Aj keď jeho vonkajšie prejavy vyzerali strašne, v skutočnosti to bol vo svojom vnútri zlomený chlapec, ktorý sa vo svojich približne 11 rokoch snažil vysporiadať so smrťou svojho otca. Táto rana bola pre neho čerstvá, celá udalosť sa odohrala asi mesiac pred táborom na Veľkú noc (na Ukrajine používajú juliánsky kalendár). Jeho otec síce bol alkoholik a opustil rodinu nie práve ideálnym spôsobom, ale bol to jeho otec a iného nemal, preto ho mal rád.

Bol a je tu „boj“ viacerých vierovyznaní (pravoslávni, Svedkovia Jehovovi a do toho sa pokúšajú pôsobiť gréckokatolíci, ktorým ostatní robia poriadne problémy). Naše pôsobenie s deťmi, v spolupráci s gréckokatolíkmi sa pravoslávnemu vedeniu obce prestalo pozdávať, preto nás postupne začali „obmedzovať“ výsadbou kvetov v blízkosti cerkvi (pomenovanie kostola). To pre nás znamenalo, že sme prišli o trávnatú plochu na hranie. Našťastie, dedina je veľká, tak sme sa jednoducho presunuli na iné miesto. Verím, že vzájomné vzťahy sa medzi nimi upokoja a spoločnou komunikáciou prídu na to, že všetkým nám ide o rovnaký cieľ, o spásu duší.

Na Ukrajine sa dá však zažiť omnoho viac tých pozitívnych skúsenosti ako negatívnych. Príkladom pozitívnych zážitkov je dedinka Verbivka, tiež sa nachádza v centrálnej časti Ukrajiny. Žije tu okolo 300 obyvateľov, autobus tam chodieva dvakrát do týždňa a o kňazovi už dlho nepočuli. Keď sme sem prichádzali, bol to naozaj zážitok. Idete autom po hlavnej ceste a zrazu odbočíte do kukuričného poľa, kde pokračujete v jazde min. 10 minút (rýchlo sa tu ísť nedá). Keď si myslíte, že už nič iné ako kukuricu neuvidíte, zrazu sa tu objaví dedina dokonca s kruhovým objazdom, v strede ktorého je socha Božského Srdca. Pouličné lampy a betónovú cestu tu nečakajte.

Cerkva bola vlastne jedná izba v staršom dome. Okrem tej tam zároveň v druhej izbe prebiehal tábor. Táto miestnosť sa po tábore menila na miesto, kde sme spali. V susednej izbe bolo zriadené menšie pohrebníctvo, kde bolo zopár truhiel. Tomuto sa podľa mňa hovorí polyfunkčný dom :). Poriadna cerkva sa už buduje, dokonca aj Videsáci priložili ruku k dielu malou pomocou na stavbe.

Deti tu boli skvelé a túžbu po poznaní mali nielen malí, ale aj veľkí. K našej večernej modlitbe ruženca sa neraz pripojili aj deti, aj dospelí. Keďže predtým nemali skúsenosť s vierou, túžili sa naučiť túto modlitbu, v čom sme im s radosťou pomohli.

Na dedinke uprostred kukuričného poľa a bez osvetlenia je očarujúca noc, v ktorej môžete bez akéhokoľvek svetelného smogu pozorovať krásu mliečnej dráhy. Pre mňa to bola krásna odmena od Boha, za ktorú som mu neustále vďačná.

Každé miesto, kde som pôsobila, má svoje čaro, ktorým mi prirástlo k srdcu. Či už sú to miesta, ktoré som opísala predtým, alebo aj dedina Chudľovo v Zakarpatskej oblasti, kde mávame jeden z tých väčších táborov. Z tohto miesta sa veľmi teším, lebo sa tu začínajú formovať noví animátori a pre mňa pekné a obohacujúce rozhovory s mladými. Síce ešte nie so všetkými, no nejde o kvantitu, ale kvalitu :). Práve tu sa začala rozvíjať myšlienka animátorských kurzov pre mladých. Našťastie sme neostali iba pri myšlienke, ale kurzy už v spolupráci s ukrajinskou stranou začíname realizovať.

Jedno z posledných miest, z ktorého som mala na začiatku zmiešané pocity bolo pútnické miesto Novosilka. Tesne pred táborom sme sa dozvedeli, že sa tam jeden tábor práve skončil. Keďže sme o ňom nič nevedeli, netušili sme, čo môžeme od tohto miesta čakať. Príchodom do domu, kde žije salezián otec Andrij Plátoš, ktorý nám vysvetlil situáciu, sme tomuto miestu dali šancu bez predsudkov. Tento salezián – kňaz, exorcista – bol jedným z najpokornejších a najláskavejších ľudí, akých som doposiaľ stretla. Doprial nám prvé aj posledné. Vidieť jeho osobný vzťah s Ježišom bolo pre mňa vždy silným momentom dňa. V prvý deň nášho príchodu nám rozprával, že keď sa nasťahoval do domu, v ktorom žije, veľmi rozmýšľal, kam umiestni kaplnku (kostol stojí hneď vedľa :) ). Nakoniec sa rozhodol, že Pánovi Ježišovi ponúkne jednu z troch veľkých izieb. Ďalšia slúžila ako pracovňa a ďalšia zrejme ako hosťovská izba (min. v čase, keď sme tam boli, boli obe hosťovské :) ). On sám si spravil izbu v miestnosti, ktorá podľa mňa pôvodne slúžila ako komora. Každý deň sa po príchode domov zastavil v kaplnke, aby si „pokecal“ s Ježišom. Povedal nám, že je rád, že Ho má doma, aspoň sa necíti sám a má sa s kým porozprávať.

Dať šancu tomuto miestu bol dobrý nápad. Každý deň sme mali púť do a z Novosilky, obe trasy sme absolvovali dvakrát denne. Bývali sme v susednej dedine Rakyvec, lebo v Novosilke nie sú priestory na ubytovanie. Otec Plátoš tu rozbiehal saleziánske stredisko, preto bol rád, že tu mohol mať sestry FMA a mladých, ktorí potiahnu deti a mladých z oboch dedín. Okrem tábora počas dňa sme mali pre mladých pripravený večerný program, ktorý spočíval najmä v rôznych hrách, ktoré boli raz v Novosilke a raz v Rakyvci, kde mal otec Plátoš v jednej miestnosti tunajšej školy oratko.

Poviem vám, občas to dalo zabrať, ale som vďačná Bohu za túto príležitosť. Som mu vďačná za príklad viery a oddanosti otca Plátoša, nielen jeho, ale aj ostatných kňazov. Či už saleziánov alebo gréckokatolíckych kňazov, kde som okrem služby Bohu mala možnosť nazrieť do fungovania ukrajinskej rodiny.

Každé z miest, ktoré som spomínala, ma výrazne ovplyvnilo. Najviac ma však ovplyvnili ľudia, ktorí tu žijú, zanechali vo mne stopu a som im vďačná za ich priateľstvo a čas, ktorí so mnou strávili. Tiež som vďačná, všetkým spoluanimátorom zo Slovenska a Ukrajiny, že so mnou strávili toľký čas, lebo nie vždy je to so mnou jednoduché.