Archive for category: Saleziánky

Sv. Mária Dominika Mazzarellová (9.5.1837 – 14.5.1881). Skromná. Pracovitá. Veselá. Normálna. Skrátka – svätá. :)

Spolu s donom Boscom je spoluzakladateľkou inštitútu Dcér Márie Pomocnice. Dcéra roľníckej rodiny, ambiciózna a šikovná. Prácu na poli zvláda tak, že muži s ňou nevedia udržať krok. Zamilovaná do Ježiša. Každé ráno neľutuje námahu, len aby stihla rannú omšu v kostole vzdialenom tri štvrte hodiny cesty. 23-ročnú ju týfus oberá o všetky sily. Spolu s priateľkami sa začne starať o opustené dievčatá. 27-ročná sa stretla s donom Boscom. Neskôr prijíma jeho návrh stať sa saleziánkou.
Je zvolená za predstavenú prvej komunity saleziánok – Dcér Márie Pomocnice, po taliansky Figlie di Maria Ausiliatrice, preto majú skratku FMA. Venujú sa výchove dievčat. Spolu so sestrami hrdinsky prekonáva pre nás dnes už nepredstaviteľné počiatočné ťažkosti. Nedá sa znechutiť, nestráca nadšenie. Posiela sestry na ďalšie miesta, až do Južnej Ameriky. Odvážna, sympatická a skromná je vynikajúcou vodkyňou, matkou sestier a magnetom pre dievčatá. 44 – ročná končí svoj pozemský život ako obetu za rozvíjajúce sa dielo.

Sestry saleziánky máme aj tu v Dubnici nad Váhom. Aktuálne ich rehoľnú komunitu tvorí 6 sestier.

Don Bosco chcel, aby tieto sestry boli živým pamätníkom vďačnosti na počesť Panny Márie. Tešíme sa, že aj naše mesto je takto poctené ich prítomnosťou. Ďakujme Bohu, že nám ich sem poslal ako svoj vzácny dar, zvlášť pre mladých. Prosme ho aj o dar odvážnej viery pre dievčatá, ktoré v srdci vnímajú pozvanie ku rehoľnému povolaniu, aby toto dielo mohlo pokračovať aj v budúcnosti… :)

Ako vznikli Dcéry Panny Márie Pomocnice?
V máji roku 1871 don Bosco zvoláva „radu“ saleziánskej spoločnosti. Boli tam Michal Rua, Ján Cagliero, Pavol Albera a ďalší. Don Bosco hovorí: „Viacerí ma opätovne povzbudzovali, aby som aj pre dievčatá urobil trochu toho dobra, ktoré robíme s pomocou Božou pre mladíkov… Zdá sa mi, že by som sa protivil Prozreteľnosti, keby som to nebral vážne. Teda to predkladám na uváženie aj vám.“ Na ďalšom zasadaní títo radcovia, ktorých sa každého osobne opýtal na mienku, dali priaznivú odpoveď. Don Bosco sa teda rozhodol založiť „Dcéry Panny Márie Pomocnice“. Základným kameňom bude skupina dievčat, ktoré vlastne už žijú v tichosti skutočný rehoľný život v Mornése. Na ich čele stojí Mária Mazzarellová a sú pod vedením dona Pestarina.

Felícia Mazzarellová, sestra Márie, takto spomínala na život začiatkov: „Mnoho ráz chýbali tejto malej komunite aj veci potrebné pre naše živobytie. Chýbala dokonca múka na polentu. A keď sme mali múku, chýbalo drevo na to, aby sme si ju uvarili. Vtedy Mária išla s niektorou z dcér do lesa, nazbierali raždia, zviazali ho, vzali na plecia, vrátili sa domov a pripravovali pokrm. Keď bola polenta hotová, vyniesla ju na dvor, položila misu na zem a pozývala všetky na „bohatý“ obed. Chýbali tanieriky, náčinie, ale nechýbal apetít ani dobrá nálada.“

Po rozhodnutí založiť dcéry Márie Pomocnice don Bosco zavolal dona Pestarina a oznámil mu svoje rozhodnutie. Záznam, ktorý o tom urobil don Pestarino hneď potom, hovorí: „Don Bosco vyjadril svoj úmysel, že myslí na kresťanskú výchovu dievčat ľudovej vrstvy. Vyslovil sa, že Mornése sa mu zdá najvhodnejším miestom, pretože sú tam „dcéry Nepoškvrnenej“. Spomedzi nich sa môžu vybrať tie, ktoré sú povolané k spoločnému životu, opustiť svetský život a začať „Inštitút Dcér Panny Márie Pomocnice pre dobro toľkých dievčat z ľudovej vrstvy.“

Don Pestarino to poslušne prijal. Ale znepokojovali ho dve ťažkosti. Tie dievčatá boli dobré kresťanky, ale ani jednej z nich nikdy neprišlo na um stať sa rehoľníčkou. Okrem toho don Bosco chcel určiť ústav na hornom konci (Borgo Alto) za začiatočné sídlo dcér Panny Márie Pomocnice. Ale dedina Mornése ho pomáhala stavať so zámerom, že to bude ústav pre chlapcov. Táto zmena by mohla vzbudiť hlboké rozčarovanie. Ale keď don Bosco rozhodol takto…

Prvá predstavená nechce o tom ani počuť
Dňa 29. januára roku 1872 don Pestarino na pokyn dona Bosca zvolá prvých 27 dcér Márie Pomocnice, aby zvolili svoju prvú predstavenú. Mária Mazzarellová dostala 21 hlasov. Ona je však z toho náramne prekvapená a naľakaná a hneď žiada svoje spolusestry, aby si vybrali inú. Sestry však nástoja a don Pestarino rozhodne, aby to riešil don Bosco. Mária sa upokojí. Myslí si totiž, že don Bosco vie o jej neschopnosti a istotne to zruší. Don Bosco však veľmi dobre vedel, aká je schopná a potvrdí voľbu – na jej veľké ustarostenie.
Lenže nová rehoľa potrebovala aj rehoľný dom. „Kláštor“. Na hornom konci dediny tamojší obyvatelia postavili s tým, že sa tam čoskoro nasťahujú saleziáni a vznikne tam oratórium. Don Bosco nariadil, dom má patriť sestrám. Ale ako to urobiť a nevzbudiť nespokojnosť v dedine? Na pomoc prišla nehoda. Tamojšia fara bola už stará a hrozila sa zrútiť. Obecná rada rozhodla, že ju treba zbúraať a postaviť novú. Preto prosili dona Pestarina, aby dal k dispozícii pána farára dom vedľa kostola, ktorý je jeho vlastníctvom.
– A dcéry, ktoré učia krajčírstvo, kde pôjdu?, namieta kňaz.
– Pošlite ich do Borgo Alto. Tam je už prízemie hotové a ešte tam nebýva nikto. To bola tá budova pre nové oratko…
Don Pestarino si zhlboka vydýchol. Rozkázali mu vlastne to, čo sa on neodvážil navrhnúť. Dcéry sa presťahovali a na niekoľkých sedliackych vozoch previezli aj hodvábnikov (priadka morušová), čo bolo jedným z ich chudobných príjmov.

Udalosť sama v sebe nevzbudila nijaké počudovanie. Ale len čo sa rozšírila v dedine správa, že dcéry zostanú v budove natrvalo a bude z toho nový rehoľný inštitút, bolo z toho „všeobecné šomranie a hundranie“. Počet dcér totiž rástol veľmi rýchlo. Jeden z historikov píše výslovne: „Občania Mornése kričali, že boli oklamaní. Dcéry Márie Pomocnice teda robili prvé kroky v ovzduší nepochopenia, takmer nepriateľstva.“

Oči skromné, ale hlavu hore
5. augusta 1872 prvých pätnásť dcér Márie Pomocnice prijíma rehoľné rúcho. Medzi nimi je aj Mária Mazzarellová. Don Bosco im hovorí: „Ste utrápené, pretože aj sami vaši príbuzní sa od vás dištancujú. Nerobte si z toho nič, že svet s vami takto zachádza. Len takto budete môcť urobiť veľa dobra. Správajte sa ako osoby zasvätené Bohu: oči skromné, ale hlavu hore“ (MB 10, 61 a nasl.). Usmernenie dona Bosca je jasné. Skromným pohľadom chválime Božiu velebu, ale medzi ľuďmi musíme chodiť so vzpriamenou hlavou, nie ako slúžky, ale veselo a hrdo ako Božie dcéry.

Mnohé z nich mali za podušku kus dreva omotaný handrami. Všetky podušky v dome boli pre dievčatá. Mária Mazzarellová nechcela, aby mladšie sestry takto žili, ale nemohla im príliš zakazovať, pretože ona bola prvá, čo to vymyslela.

9. februára roku 1876 – práve padal sneh – odchádzajú prvé tri sestry. Idú do Vallecrosie v Ligúrii, aby tam otvorili oratórium a školu pre dievčatá.

29. marca ďalších sedem sestier odchádza do Turína. Vo vzdialenosti asi päťdesiatich metrov od Valdocca otvárajú oratórium a dievčenskú školu. Tento dom sa stane na viac než štyridsať rokov hlavným domom Dcér Panny Márie Pomocnice.
Roku 1878 Dcéry Panny Márie Pomocnice sú už početnou rodinou rozšírenou po celom svete. Ústredný dom sa prenesie na don Boscov rozkaz z Mornése do Nizze Monferrato. Pre Máriu Mazzarellovú je to bolestná udalosť. Rozlúči sa so staručkými rodičmi, s cintorínom, kde odpočíva don Pestarino a niektoré z prvých spolusestier.

Márii Mazzarellovej nikdy neudrelo do hlavy, že je generálnou predstavenou. Aj ako taká mávala v spálni láskavý dozor nad najmenšími dievčatkami. Jednému z malých dievčeniec omrzliny zlepili spolu nohy, ponožky i topánky. Popozeralo sa dookola, či ho niekto nevidí a šuchlo sa do postele aj s topánkami. Matka Mazzarellová to zbadala, ale nepovedala nič. Zbehla do kuchyne, priniesla v lavóre teplej vody, obväz a vatu. Položila to vedľa postele a pošepkala dievčatku. „Ukáž mi tvoje nožičky. Neboj sa nič ti neurobím.“

V januári roku 1881 sestry začínajú badať, že zdravotný stav matky Mazzarellovej sa zhoršuje. Ktosi jej pošepol, aby sa viac starala o svoje zdravie. Ale ona odpovie s úsmevom. „Je lepšie pre všetky, aby som už odišla. Zvolia si druhú predstavenú, ktorá bude schopnejšia než ja.“

Jej zdravotný stav sa prudko zhoršil, keď sprevádzala skupinu sestier, ktoré odchádzali na misie do Ameriky. Nešťastnou náhodou musí stráviť celú noc oblečená a schúlená v akomsi kúte, kde sa triasla v horúčke. Ráno sa nevládala postaviť na nohy. „Silný zápal pohrudnice“, konštatuje lekár. Štyridsať dní ju mučia obkladmi, ktoré sú v tých časoch jedinou liečbou. Príde do Nizze bledá a vysilená. Privítajú ju veľmi slávnostne, čo ju naozaj dojme. Ďakuje im niekoľkými slovami:
– Tu na svete sa nesmieme ani príliš tešiť, ani príliš smútiť, nech by sa stalo čokoľvek. Sme v rukách Božích. Boh je naším Otcom a my musíme byť vždy ochotné plniť jeho vôľu.
Na jar ďalšie zhoršenie. Cez okno mohla vidieť zeleň a kvety. Páčil sa jej džavot dievčat, ktoré behali veselo a bezstarostne po dvore. Chcela ešte prehovoriť k svojim sestrám. Povedala im:
– Majte sa rady. Držte vždy spolu. Opustili ste svet. Nebudujte si druhý svet v reholi. Myslite na to, prečo ste vstúpili do kongregácie.
Cítila sa zle, ale nechcela obťažovať nikoho až do samého konca. Snažila sa ešte aj spievať. Pán jej prišiel v ústrety na úsvite 14. mája roku 1882. Ešte sa jej podarilo zašeptať: „Dovidenia v nebi.“ Mala štyridsaťštyri rokov.

(zdroj)