Archive for category: Články

Chalanská chatovačka 2025

Bolo 26. augusta, keď sa partia 17 chalanov a 8 animátorov rozhodla prežiť dobrodružstvo na saleziánskej chate v Slavnickom podhorí. Chalani sa stretli už o 9:00 pred Kaťákom, odkiaľ vyrazili na Slavnicu.

Ako prvé, po príchode na chatu, sa chalani rozdelili do 3 tímov, v ktorých sa krátko zoznámili a hneď na to sa šiel hrať Biges. Po ňom nasledovala svätá omša, obed a voľno.

Po menšom oddychu nastal čas na Sever proti juhu a potom sa presunuli na ihrisko zahrať si špeciálny futbal, v ktorom namiesto „Prihraj mi“ museli kričať  „Nutella!!!“. Vyskúšali si aj inú variantu tzv. tichý futbal, takže akékoľvek prehovorenie sa trestalo priamym kopom. Po futbale sa chalani presunuli na chatu, kde ich čakala ďalšia hra menom Kukurica. Hra prebiehala veľmi napínavo. No ale ako sa vraví „v najlepšom treba skončiť“ a za odmenu  ich privítal osviežujúci melón, vďaka ktorému dostali energiu na Štíty a bomby. Asi po hodinke sa vyhlásil koniec tejto aktivity a začalo to najdôležitejšie – večera.

Na druhý deň sa animátori skoro ráno zobudili v domnení, že spravia budíček, no na ich prekvapenie už bola skoro celá chata hore, a tak všetkých rovno vyhnali na rozcvičku.

Po raňajkách boli pripravené 3 workshopy – 1. workshop bola streľba a ako zaobchádzať s airsoftkou. Na 2. workshope si chalani vyskúšali lukostreľbu a 3. workshop sa niesol v duchu nenápadnosti, kde si vyskúšali ako sa správne schovávať a využívať prostredie vo svoj prospech.

Po workshopoch sa všetci ponorili do modlitby pomocou svätej omše. Po nej žalúdky chalanov hrali poriadny orchester a už sa nevedeli dočkať výborného obeda.  Po najedení sa, prišlo neorganizované voľno – zahrali si futbal, Ballbase a opäť Sever proti juhu.

Chalani sa ani nenazdali a bol tu čas večere. Nasledovalo voľno a potom skúška odvahy, vo forme individuálnej prechádzky po nevyznačenej trase a bez bateriek. Dostali pokyn, kam približne majú ísť. Samozrejme na každom rohu číhali animátori, ktorí nielenže dávali pozor na chalanov, ale robili všelijaké zvuky. Jeden z účastníkov odprisahal, že počul dokonca aj krochkanie.

Chalanov na tretí deň pripravila – ako to sami povedali – najlepšia rozcvička, vďaka ktorej boli pripravený na hru Latrína. Animátori si v nej zahrali rolu „hnačiek“, ktoré naháňali chalanov a brali im životy. Aby hra netrvala príliš krátko, bola tu aj možnosť dobiť si životy pomocou „Zápchy“, ktorá im veľmi pomáhala nevypadnúť z hry. 

Nasledoval skvelý obed a po ňom mali byť vodné hry, no kvôli počasiu sa zmenili na menšie airsoftové aktivity.

Večer chalani pripravili drevá na ohník a do stredu umiestnili kovovú trubku na gigantický bengálsky oheň, ktorý bol po opekačke, v réžii Lukáša Rajca, stvorený voskom a vodou.

Po všetkej tejto zábave, nasledoval čas utíšenia sa pomocou nočnej svätej omše.

Na posledný deň všetci čakali hádam najviac, lebo celú chatovačku boli animátorské uši pílené otázkou „Kedy sa konečne pôjde hrať airsoft?“.

Chalani najprv dostali inštrukcie, nachystali si airsoftky a presunuli sa do kameňolomu. Boli netrpezliví, pretože nič nezapáli iskru v chalanských očiach viac, než čas na airsoft. Po rozdelení do dvoch tímov jeden tím bránil vlajku a druhý sa ju snaží získať.

Prvú hru ovládol strach zo strany útočiacich – nikto nechcel dostať paľbu a vďaka tomu vyhral tím, ktorý bránil.

V druhej hre sa tímy vymenili a hoci majú obranári väčšinou výhodu, tímu, ktorý teraz útočil, sa podarilo úspešne získať vlajku.

Nakoniec nastal čas poriadnej výzvy: animátori verzus chalani. Animátori zaujali obranné pozície a hra sa mohla začať. Po ukrutnom boji a vpádoch sa podarilo animátorom obrániť vlajku.

Keď bol čas návratu na chatu, všetci si dali spoločnú fotku, zbalili sa, naobedovali sa (vôbec nie je prekvapenie, že to bola pizza), upratali chatu a na záver sa v altánku zúčastnili svätej omše.

Už teraz sa všetci tešia, aké dobrodružstvo ich čaká budúci rok.

Peter Čilek

Vyvrcholením Jubilejného roka, ktorý vyhlásil ešte pápež František, bolo pre nás – mladých po celom svete stretnutie v Ríme a naše stredisko nemohlo chýbať.

V nedeľu 27.júla sme sa vydali na nočnú cestu saleziánskym autobusom z bratislavskej Miletičky do „večného mesta“. Ešte pred samotným odchodom sme stihli preskúmať ulice nášho hlavného mesta.

Po príchode do Ríma sme si spolu s ostatnou saleziánskou mládežou zo Slovenska zložili batožinu v Istituto don Bosco, odkiaľ sme sa vydali na prvú návštevu Vatikánu – baziliku sv. Petra, kupolu a pápežské hrobky. Neskôr sme sa so sestrami vydali na prechádzku po meste, ktorá zahŕňala obhliadku Anjelského hradu, piazze Navona, fontány di Trevi, starodávneho Pantheonu či fotenie sa pri slávnych Španielskych schodoch.

Voľnejší pondelok vystriedal utorok s možnosťou „dialógu s mestom“, čo sme využili na návštevu ďalších historických pamiatok – bazilika San Paolo (so svätou bránou), Koloseum či Forum Romanum (okolo ktorého sme iba prešli) a navštívili sme aj baziliku Božského srdca, ktorú vybudoval don Bosco a saleziánsky generálny dom, kde sa nachádza aj múzeum dona Bosca. Večer sme sa chceli zúčastniť zahajujúcej omše, no keďže  túto myšlienku mali asi všetci mladí, ktorí pricestovali na Jubileum, sme sa bohužiaľ do Vatikánu, kde sa omša konala, pre množstvo mladých nedostali. Zato sme sa odfotili s talianskymi mladými. Ako náhradu za zmeškanú sv. omšu sme mali súkromnú na našom ubytku, ktorú nám odslúžil don Marek Vaško, ktorý sa s nami podujal na toto dobrodružstvo a duchovné načerpanie.

„Dialóg s mestom“ pokračoval aj nasledujúci deň. Skoro ráno sme sa metrom odviezli k bazilike Santa Maria Maggiore, kde sme si vystáli veľmi krátky rad, následne sme sa vybrali na slovenskú omšu a pozreli sa do Slovenského domu – kúsku Slovenska v Ríme. Večer sa celá saleziánska rodina z celého sveta stretla na námestí blízko nášho ubytka na Feste. Niektorí z nás sa rozhodli pozbierať na tričká podpisy od mladých z rôznych krajín. Program Festy obsahoval predstavenia z rôznych krajín sveta, adoráciu a večerné slovko od generálnych predstavených sr. Chiary a don Fabia Attarda.

Ani vo štvrtok nechýbalo objavovanie ulíc Ríma. Prešli sme ďalšou Svätou bránou, tentokrát tou v Lateránskej bazilike. Opäť sme zašli na slovenskú omšu do saleziánskej baziliky Márie Pomocnice, odkiaľ sme sa vybrali navštíviť pozostatky čoskoro svätého Pier Giorgia Frassatiho, záhadné obrazy (ako napr. Povolanie Matúša) v kostole San Luigi dei Fracesi, kde sme narazili na ďalšiu zahraničnú skupinku mladých. Podvečer sme sa stretli na gelate so zvyškom našej skupinky, ktorá cestovala so Žilinskou diecézou.

Piatok sa niesol v znamení pokánia. Po rannej omši sme si mohli v modlitbe posedieť pred vyloženou sviatosťou, či „skočiť“ na sv. spoveď. Zbehli sme do mesta na nákup suvenírov a navečer sme sa vybrali na Festival of Unity & Hope, na ktorom vystupoval aj náš slovenský Godzone. Napriek sklamaniu, že sme si nemohli zaspievať v rodnom jazyku, sme si festival užili a odfotili sa aj so sr. Lamiyou.

V šiesty, predposledný deň sme sa skoro ráno zúčastnili sv. omše v taliančine, po ktorej nás rozposlali na púť na Tor Vergata. Okrem vzdialenosti a množstva ľudí nás potrápili aj horúčavy, ale nakoniec sme zdraví dorazili do sektora, v ktorom sme čakali na večerný príchod pápeža. Napriek výhodnému miestu, ktoré sme si vybrali, aby sme videli pápeža „z prvého radu“, keď prejde okolo nás, sme sa veľmi nepotešili. Veľký dav zatarasil cestu, takže pápež nemohol prejsť okolo nášho sektoru. Noc sme strávili pod holým nebom. No nie pod hviezdami, ale pod žiarou silných reflektorov.

Ráno nás prebudil náhly príchod pápeža. Tentokrát už boli uličky prejazdné a tak mohol prejsť tesne okolo nás. Po záverečnej omši sme sa odobrali na ubytko zbaliť si veci, domíňať poukazy na jedlo a vybrali sa na cestu domov. Z „večného mesta“ sme odchádzali s množstvom zážitkov a duchovným posilnením pápežových slov. A ako hodnotia mladí Jubileum?

„Ako som už povedala viacerým, ktorí sa ma na tento výlet pýtali: po tejto skúsenosti som pripravená na každú životnú situáciu. Myslím to vážne – od spania na zemi hocikde na svete (v hale plnej ľudí, v mravenisku…), cez sprchovanie sa v kockách ľadu, kde sa ani šampón nerozpúšťal, až po tlačenice v MHD, metre či vlaku.

Bola to naozaj jazda, ale absolútne neľutujem, že som sa rozhodla ísť. Spoznať nových ľudí z rôznych kútov sveta, vidieť ich kultúru, spievať si s nimi v preplnenom metre na plné hrdlo – to nezažijete každý deň. A už vôbec nevidíte každý deň Svätého Otca z troch metrov, ako sa na vás pozerá, usmieva a máva.

Bol to veľmi silný a krásny zážitok. Nebola to dovolenka plná oddychu – bola to skutočná púť. A práve v tej námahe, v tých malých nepohodliach, sa skrývalo to najväčšie čaro.“

„Som vďačný za ten úžasný čas v Ríme, počas Jubilea. Bolo to niečo nezvyčajné. Nikdy by mi nenapadlo, že budem v rovnakom čase a mieste, spoločne chváliť Pána s ľuďmi, ktorí pochádzajú z rôznych kútov sveta.“

text: Hana Svedková

foto: archív saleziánskeho strediska