Málokomu sa stane, že môže oslavovať svoje narodeniny a meniny v ten istý deň. Avšak jedným z takýchto štastlivcov je aj náš pán farár don Marián Bielik, ktorý slávil svoje päťdesiateôsme narodeniny aj meniny v pondelok, 25.marca. Prinášame Vám s ním teraz exkluzívny rozhovor, v ktorom sme sa ho opýtali niekoľko otázok v súvislosti s jeho pondelňajším dvojnásobným sviatkom, a tiež to, aké to vlastne je byť farárom.

Nech sa páči:

Tak, moja prvá otázka je, že ako sa cítite v predvečer svojich narodenín a menín?         

„V prvom rade cítim vďačnosť za dar života. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, aký je vzácny pozemský život. Ale tiež cítim zodpovednosť. Pohľad viery nám hovorí, že pre plnosť života nás Pán Boh stvoril a že dôležitosť tohto života je v tom, že urobíme všetko pre spásu svojej duše, a tiež pre spásu druhých a nie v tom, že si užijeme.“

Je náročné byť farárom? Aké to vlastne je?                 

„Je to zodpovednosť. Všetci robia a pomáhajú, a možno viac ako ja, ale v konečnom dôsledku, keď aj niečo nevyjde, tak ja cítim tú zodpovednosť a aj ľudia to tak vidia – farár neurobil, farár nedotiahol. Takže táto zodpovednosť je dosť ťažká, ale som na to zvyknutý, beriem to tak. Nie je to len práca o duše, ale aj tie materiálne hodnoty, zveľadenie, opravy, kúrenie atď. Farár musí dohliadať na všetko. Snažím sa aj zapájať do pastoračnej práce a tiež aj kňazov aj ľudí a som naozaj vďačný všetkým, čo pomáhajú. Myslím, že by sa mohli zapojiť viacerí, napríklad do upratovania kostola a pod. Niektoré práce robím rád, kde sa cítim, že to môžem urobiť, alebo keď si myslím, že by to bolo zložitejšie inač. Avšak ku niektorým veciam nemám taký vzťah a som vďačný, keď niekto niečo spraví kvalitne a dobre, pretože tomu rozumie.

Ako dlho ste správcom farnosti tu, v Dubnici nad Váhom?         

„Tak už dosť dlho, je to siedmy rok. Predtým som tu pôsobil ako výpomocný duchovný. Prišlo to tak spontánne, keď don Pagáč odišiel. Keďže som už s tým nejakú skúsenosť mal, tak nejako to vyšlo na mňa. Ale vidím v tom aj takú Božiu réžiu. Myslím, že to tak Pán Boh zariadil, aby som využil tie skúsenosti, ktoré už som mal nie preto, že by som sa cítil nejako hodný toho, ale tak možno pre moje posvätenie a možno aj pre posvätenie a trpezlivosť tých druhých.“ (smiech)

Koľko rokov ste už kňazom?         

„Toto je zaujímavá otázka. Mne sa to tak skoro až prekrýva s mojimi narodeninami.  4. apríla to bude 29 rokov. Takže ja to aj tak viacmenej slávim spolu, aj vďačnosť za život, aj vďačnosť za kňazstvo.“

Ako sa u vás v komunite oslavujú narodeniny? Čakáte nejaké prekvapenie od bratov?       

„Tak už mi gratulovali dnes na obede. Bratia sú milí. Určite si to v komunite všimneme, keď má niekto takýto sviatok. Ja osobne si na tom nejako nezakladám, ani nepotrpím. Pre mňa je to skôr príležitosť jednak sa viac modliť a poprosiť o modlitby za mňa, ale, samozrejme, že to také bratské posedenie nielen pri mojom sviatku, ale aj pri sviatkoch ostatných, to býva. Zbližuje nás to, vieme sa zdieľať a rozprávať, komunikovať. Ja si myslím, že teraz je taká dobrá atmosféra v komunite a že si tak rozumieme.“

Má nejaké špeciálne výhody mať narodeniny a meniny v jeden deň?                            

„Tak predovšetkým je to krásny deň. Som vďačný, že Pán Boh mi dal uzrieť tento svet v taký významný deň, ako je zvestovanie Pána. A meno, ktoré som dostal, išlo tiež s tým, že rodičia ho uvideli v kalendári v súvislosti s týmto sviatkom a hneď im bolo jasné, že to bude Marián. Myslím si, že aj to meno Marián nie je tak celkom náhodne vybrané, pretože súvisí trochu s Pannou Máriou. Spája v sebe dve mená, Mária a Ján. Tak si tak uvedomujem, že moje meno ma tak trochu predznačuje k tomu, aby som si uctieval Pannu Máriu a preto som tiež vďačný, že ma Pán povolal sem, do Dubnice, na toto pútnické miesto, kde mám túto česť šíriť a upevňovať Mariánsku úctu.“

Máte nejaký špeciálny odkaz pre čitateľov?                       

„Budem vďačný za modlidby, pretože tu nejde o mňa ako o osobu, ale o tú zodpovednosť, ktorú každý kňaz má, za to všetko, čo mi Pán Boh zveril, za túto farnosť, aby sme nepremeškali Božie dary a milosti. Avšak tiež tak nejako rozmýšľam po nedávnej biskupskej vizitácii, ako by mohlo byť čo najväčšie množstvo ľudí zapojené do činnosti farnosti. Pretože nie je dobré, aby farár všetko robil sám, hoci by to akokoľvek obetavo a možno aj dobre robil. Vždy je dobré, keď sa ľudia zapájajú a sú ochotní prispieť a pomôcť, najmä v tých veciach, v ktorých sa vyznajú, ale aj materiálnych. A toto by bolo také moje želanie a odkaz…“

„Ďakujem Vám za rozhovor.

Don Mariánovi Bielikovi prajeme všetko najlepšie, veľa Božieho požehnania, láskavosti a vytrvalosti v jeho kňazskej službe.