Život školníka je stála služba druhým
Každá škola, dokonca i tá, do ktorej chodili Mach so Šebestovou, má svojho pána školníka či pani školníčku. ZŠ s MŠ sv. Dominika Savia v Dubnici nad Váhom je možno ešte o kúsok rozmaznanejšia – veď sa o ňu stará školník a muzikant v jednom.
Pavol Štefčík je v dubnickej farnosti známy predovšetkým ako zakladateľ kapely Oremus, ktorá prednedávnom oslávila svoje neuveriteľné štyridsiate výročie. Napriek obrovskému množstvu odohratých omší, akcií a koncertov ho však žiaci miestnej cirkevnej školy poznajú najmä ako pána školníka.
Pamätáš si ešte na školníka základnej školy, ktorú si navštevoval ty ako dieťa?
Áno. Bol to mrzút a chodil stále v modrom plášti.
Dnes si školníkom ty sám. Ako dlho tu už pracuješ?
Túto profesiu som prevzal od predchádzajúceho školníka v máji 2009. Spolu s ňou som prebral celú budovu školy a okolitý pozemok. Netušil som ešte, čo ma čaká (úsmev). Predstavil som sa učiteľskému zboru a bol som v tom.
Pamätáš si na svoj prvý školnícky deň?
Od samého začiatku bolo čo robiť, a to sa nesťažujem, iba konštatujem (úsmev). Myslím, že hneď v prvý mesiac som riešil zatekanie strechy.
Všetci vieme, že v školstve pracuje zúfalo málo mužov. Vnímaš svoju terajšiu úlohu ako možnosť využiť svoj mužský pohľad na výchovu žiakov?
Ono to človeka akosi samo vtiahne, keď vidí snahu učiteliek spacifikovať to množstvo bezstarostných detí, ale často i mučiteľov s divokými povahami. Verím, že svojím ráznejším postojom nerobím viac škody ako osohu.
Sám si otcom teraz už dospelých detí. Pozoruješ rozdiely medzi dnešnými deťmi a tými spred pár rokov či desaťročí?
Na túto otázku by som ti vedel dať odpoveď tak na dve strany (úsmev). V skratke – sú tu rozdiely. U rodín s vyváženou kresťanskou výchovou je to v pohode, ale kde chýba Boh alebo otec či matka, tam to už zjavne škrípe. Ak k tomu pridáme dnešné ponuky masmédií, je to v háji. Sama spoločnosť robí výchove medvediu službu.
Späť k tvojmu školníčeniu – ako ťa oslovujú žiaci? Máš medzi nimi kamarátov?
Volajú ma „pán školník“ a dúfam, že úprimne (úsmev). Čo si o mne myslia, to netuším – ono, každý zamestnanec školy má u detí svoje „zaradenie“ a meno. Bolo to tak za mojich žiackych čias a je to tak určite aj dnes. Priateľov medzi deťmi určite mám a dobre si rozumieme.
Pred pár týždňami sa všetci vrátili z letných prázdnin. Ktorá časť školského roka je pre teba ako školníka najnáročnejšia?
Myslím, že práve začiatok školského roka a tiež jeho záver sú pre mňa dosť hektické.
Medzi Dubničanmi si známy ako zakladateľ kapely Oremus a autor mnohých jej skladieb. Podarilo sa ti tvoj hudobný talent a nadšenie pre prácu s mladými premietnuť aj do pôsobenia na škole?
Nepokladám sa za nejakého veľkého hudobníka, aj keď hudba je môj život. Snažím sa vniesť poriadok do hudobného sprevádzania školských svätých omší, lebo tu sa cítim po všetkých tých rokoch hudobného sprevádzania doma, a tak to robím aj v škole.
Je v tvojom repertoári pieseň, ktorou by si mohol vyjadriť svoj vzťah k školníckej práci?
Asi „Cesta“. Je o možnosti výberu cesty životom – buď si vyberieš dobro, alebo zlo. Nič iné medzi tým nie je. Buď budeš druhým pomáhať, alebo nie. Slová sú: „Žiadna stredná cesta, tretiu život nemá, ani na dvoch kreslách sedieť vraj sa nedá.“ No a život školníka je stála služba druhým.
Viem, že si neustále zaneprázdnený, a preto už len posledná otázka – aké povinnosti ťa dnes v škole čakajú?
Potrebujem otvoriť školu a šatne, pripraviť všetko na rannú svätú omšu, ktorú budem aj hudobne sprevádzať, potom pozamykať šatne, opraviť zámok na dverách WC, opraviť skriňu v jednej triede, vyrobiť nástenku, opraviť šatňové dvere, kosiť, hrabať trávu,… a tak ďalej.
Autor: Petra Babulíková