„Keď už máme ten nosič bicyklov, mohli by sme sa tatkovia vybrať niekam na Deň otcov.“ Ako to už býva, na začiatku bola myšlienka. A od myšlienky sme prešli k činu. Povedali sme si, že by sme mohli navštíviť Zelené Pleso vo Vysokých Tatrách. No keď sme sledovali, ako sa vyvíja predpoveď počasia, našli sme alternatívu – Neusiedler See v Rakúsku. A bola to skutočne krásna alternatíva.
Výlet sme začali v sobotu večer účasťou na svätej omši, a v deň D sme sa stretli skoro ráno na určenom mieste plní odhodlania a nadšenia. To nevyprchalo ani pri nakladaní bicyklov, pri ktorom sme museli vyskúšať rôzne poradia usporiadania na nosiči, až kým sme nenašli to „pravé orechové“. A potom sme konečne vyrazili.
Po zástavke na kávičke sme pred desiatou dorazili do mestečka Kittse v Rakúsku, kde bol štart i cieľ nášho okruhu. Dobre sme sa „namazali“ krémom na opaľovanie, aspoň niektorí, a šliapli sme do pedálov. Najbližší cieľ – Podersdorf am See. Kilometre ubiehali rýchlo, keďže nám fúkol vietor do chrbta. A tak sme sa ani nenazdali a už sme sa zviezli do dedinky Neusiedel am See, odkiaľ to bolo do Podersdorfu už len 10 km. Tam sa nám naskytol krásny výhľad na jazero Neusiedler See. To sme už mali 40 km za sebou a tak bol pravý čas na posilnenie tela a dobytie energie. No a čo si dáte keď ste tak blízko Viedne. No predsa viedeňský Schnitzel a dobré rakúske pivko. Potom sme zašli na mólo ku majáku, kde sme sa kochali nádherným pohľadom na jazero. Dlho sme však nevydržali, lebo nás skoro odfúklo do vody. A bolo nám jasné, že ako nám fúkalo predtým do chrbta, tak teraz to bude oproti. Humor nás však ani napriek tomu neopúšťal.
Po inej cyklotrase sme sa teda vydali naspäť. Čím ďalej tie kilometre niektorým ubiehali akosi pomalšie. No nečudo. Boli sme zaujímavá zostava. Niektorí, čo bicyklujú častejšie, iní menej a niektorí v živote neprešli viac ako 20 km. A keď sme v cieli zistili, že sme prešli 91 km tak to bolo treba osláviť – pivko v Rakúsku majú ozaj dobré. Potom už len naložiť bicykle a naspäť na Slovensko.
V humornej atmosfére sme sa dozvedeli koho viac bolia nohy, koho zadok a kto si spálil akú časť tela. No stálo to za to. A preto ďakujeme naším manželkám – maminám, za podporu nielen počas tohto výletu, ale aj v každodennom živote. Bez nich by to také úžasné naozaj nebolo. ĎAKUJEME.
(Karol Benko)
