Veľká šťastná zebria rodina
Chata Cementár v Belušských Slatinách sa v dňoch od 19.8. – 24.8. 2019 už po tretí krát zaplnila mládežou s downovým syndrómom a animátormi dobrovoľníkmi najmä zo saleziánskeho strediska, ktorí počas táborových dní spolu vytvorili krásne spoločenstvo.
Nebojte, nepomýlili sme sa, tento článok nie je venovaný do žiadneho prírodovedeckého časopisu. Článok je venovaný už jubilejnému desiatemu ročníku tábora pre mládež s downovým syndrómom, ktorý sa uskutočnil počas letných prázdnin. Aby sme však vysvetlili záhadný názov článku, účastník Marek sa krásne vyjadril na margo spoločnej fotky, kde sme mali všetci oblečené prúžkované Pískacie tričko, že vyzeráme ako: „veľká šťastná zebria rodina.“ A tak sme sa aj určite všetci cítili, myslím tým: ako rodina, určite nie ako zebry. :)
Téma tohtoročného tábora sa niesla v duchu rozvoja pracovných zručností v oblasti záhradkárstva, dizajnu, keramiky, etikety a gastronómie. Každé doobedie sme tematicky venovali práci a tvorbe rôznych výrobkov z už vyššie spomenutých oblastí.
Na úvod sme sa po príchode na chatu, ubytovaní sa a večeri, zoznámili s novými členmi našej partie, predstavili sme si pravidlá tábora a spoločne sme odštartovali tábor parádnou tancovačkou. Nie len táborníci Adam či Milan sa vyjadrovali veľmi pozitívne na diskotékové večery, o ktoré nebola v žiadnom prípade núdza.
Vďaka pracovným listom sme sa v utorok naučili i nové názvy lúčnych či okrasných rastlín, naučili sme sa základy starostlivosti o kvety a do vlastnoručne maľovaných kvetináčov sme si neskôr zasadili kvietok, o ktorý sa teraz mládežníci budú starať naďalej i doma. Poobedie sme strávili aktívnym športovaním na stanovištiach, vodnými hrami a nesmela chýbať ani každoročná súčasť nášho tábora: Talentový večer, kde každý táborník ukázal svoju šikovnosť. Milan nám prezradil: „Na Talente som predvádzal Kung-fu.“ Inak sme mohli počuť spev, rôzne športové výkony, či tanečné kreácie. Za odmenu dostal každý vystupujúci tričko, ktoré sme si obliekli na spoločný výlet. Celý tento deň (i časť stredy) sme boli pod dohľadom kamier, keďže nás natáčala televízia RTVS.
V stredu sme vyrazili do Dubnice nad Váhom na výlet, kde sme navštívili keramickú dielňu Soni Zeliskovej, ktorá nám porozprávala o tom, ako vzniká keramika, predviedla nám prácu na kruhu a dokonca sme si vytvorili i krásne srdiečkové misky, ktoré už určite skrášľujú príbytky účastníkov tábora. Okrem iného sme si spolu pozreli film, spoznali park a dubnické uličky, či zlízali chutnú zmrzlinu. Po príchode na chatu sme si spravili príjemnú večernú opekačku.
Správny dizajnér musí mať v sebe aspoň štipku kreativity a práve tú sme sa snažili vo štvrtok doobeda rozvinúť aj v našich táborníkoch. Pomocou rôznych šablón si mohli navrhnúť a namaľovať vlastnú látkovú tašku, a keďže v každej domácnosti má väčšinou niekto dlhé vlasy, z látok, ktoré sme dostali od Bubulákovo, sme s pomocou animátorky Evky ušili krásne a pestrofarebné gumičky do vlasov. Aby sme sa po obedňajšom oddychu riadne rozhýbali, boli na programe loptové hry. Futbalový zápas bol určený pre chlapcov a dievčatá si zahrali vybíjanú a vajce. Adam k štvrtkovému dňu dodal: „Páčil sa mi film a večerné kino, ktoré sme si spravili v spoločenskej miestnosti.“
Keďže piatok bol posledný deň, ktorý sme celý prežili spolu, na rad prišlo vzdelávanie sa v oblasti slušného správania a stolovania. Animátorka Betka si pripravila teoretickú časť, ktorá bola spestrená video ukážkami a neskôr i praktickým nácvikom ( príprava stolovania na slávnostnú večeru). Pred obedom sme dokonca stihli pripraviť smotanovo piškótové torty, s ktorými sme sa po večeri podelili aj so zamestnancami kuchyne.
Po obede si každá skupinka pripravila krásne, originálne a dokonca i humorné scénky, pomocou ktorých určitým spôsobom poukazovala na to, akému správaniu sa v reštaurácii či v spoločnosti máme vyhnúť a ako by sme sa mali v rámci etiky správne zachovať. Veríme, že si táborníci mnohé pravidlá slušného správania a aj stolovania osvojili. Animátorka Aďka (vedúca tábora) prezradila malú humornú situáciu ktorá na divadelnej scéne vznikla: „Pri predvádzaní scénky Rande v reštaurácii si slečna, ktorá, správne, odmietala mužov, čo si objednávali namiesto decentného drinku tvrdý alkohol, nakoniec samotná objednala vodku … “
Samozrejme, bez humorných situácií a úsmevu na tvári by sme nedokázali fungovať asi nikto. S úsmevom na perách ide všetko ľahšie a na našom tábore to platí dvojnásobne. :)
Táborom nás sprevádzali i aktivity, ktoré v žiadnom prípadne nemohli ani teraz chýbať. Ranná rozcvička bola súčasťou skoro každého dňa, písali sme si táborovú poštu a vo viaceré dni sme súťažili v tombole o krásne ceny od DM drogérie a mnohých ďalších sponzorov. A týmto by sme sa chceli srdečne poďakovať všetkým sponzorom nášho tábora, v prvom rade firme Dedoles, ktorá prispela sumou 4 206€ Spoločnosti Downowho syndrómu na Slovensku na tento náš pobytový tábor, ale aj ďalším sponzorom, ktorými boli už spomínané Pískacie, Bubulákovo, Drogéria DM a ďalej rodičia a kamaráti a ďlaší podporovatelia tábora pre mládež s downovým syndrómom. Ďakujeme!
V sobotu sme sa všetci objímali a lúčili, pretože nám tábor končil. Nikomu sa našťastie nič vážneho nestalo. Aj sme si niektorí poplakali (samozrejme iba od smútku), ale s mnohými sme sa lúčili aj s úsmevom, v nádeji, že sa o rok vidíme znova.
Verím, že si mladí užili spoločný čas s nami animátormi. Dôkazom toho je aj pekná pošta od Ivka, ktorý nám napísal: „Milí moji kamaráti, kamarátky a všetci animátori, nadišla chvíľa lúčenia sa s kamarátom Ivkom. Je mi to ľúto, ale musím odísť. Bolo mi tu s vami dobre. Páčili sa mi diskotéky, oblievačka vodou a výroba torty. Najlepšia partia aká sa tu mohla stretnúť je táto. Našiel som si tu kopu kamarátov ako je Dado a kamarátok ako je Zuzka. Mám vás všetkých rád. Zo srdiečka vám posiela cmuk na vaše líčka váš Ivko.“ Musím sa ale priznať, že aj krátke vyjadrenie od Kiky: „na tábore bolo dobre,“ pre nás animátorov veľmi veľa znamená!
Animátorka Majka opísala svoju prvú skúsenosť s táborom pre mládež s downovým syndrómom takto: „Na tábor som sa prihlásila na poslednú chvíľu. A s veľkým rešpektom pred neznámom, ktoré ma čakalo. Už po pár hodinách som ale zistila, že mám dočinenia s úžasne krásnymi ľuďmi. Pochodila som už nejeden tábor a školy v prírode, no musím povedať, že toľko lásky, čo sa rozdávalo a prijímalo na tomto tábore, to som nezažila ešte nikde. Tak krásni a úprimní ľudia, tak krásne chvíle, animátori, prostredie. Myslím, že kto takýto tábor nezažil, celkom ani neporozumie tomu, čo sa tu snažím opísať. Tak len chcem vyjadriť veľkú vďaku za to, že som mala možnosť všetkých týchto milých a krásnych ľudí spoznať a pevne verím, že sa vidíme (minimálne) o rok. “
Nakoniec verím, že si aj rodičia užili čas strávený bez nich, ale predpokladám, že vo vedomí, že im ich deti, vnúčatá či súrodenci vo všetkom tom pokoji chýbajú.
Na záver by som sa chcela podeliť s malou myšlienkou, ktorá mi vznikla v hlave tak nejak spontánne a verím, že sa nikto neurazí a že sami uznáte, že má väčšiu hlavu a pätu než pôvodný výrok:
„Žiaden človek nedokáže dať toľko lásky človeku, ako „downík“ človeku!“
V mojich očiach má obrovskú hĺbku a čo vo vašich … ?
Katarína Bolčeková
