Tento mesiac sme mali mládežnícke piatky na tému BONTÓN.
Na začiatku mesiaca sme mali večer plný zaujímavých informácií o tom, ako sa správať v spoločnosti.
Ďalší piatok (9. november) bol o tanci. Mladí sa naučili tancovať dva základné spoločenské tance, a to valčík a polku.
Vyvrcholením mesiaca bola tanečná zábava, kde mohli mladí využiť aj to, čo sa dozvedeli a naučili.
Vo štvrtok si spomíname na ďalšiu saleziánsku blahoslavenú – Magdalénu Moranovú.
Magdaléna sa narodila 15. novembra 1847 v Chieri v turínskom kraji.
Keď mala osem rokov prišla o otca a staršiu sestru, a musela pracovať, aby podporila svoju veľkú rodinu. Podarilo sa jej pracovať a zároveň študovať a v roku 1866 získala učiteľský diplom.
Túžila po zasvätenom živote, ale jej rodina ju potrebovala, a preto pracovala ešte 12 rokov ako učiteľka.
Keď sa pomohla vychovať všetkých súrodencov a podarilo sa jej našetriť dostatok financií, aby mohla zabezpečiť mamu v starobe, vstúpila do inštitútu dcér panny Márie Pomocnice, ktorý len pred šiestimi rokmi založil sv. don Bosco.
Aj počas noviciátu vyučovala, ale sústredila sa na zmysel, ktorý chcela dať svojmu životu navždy. Do duchovného notesa si poznačila: „Hľadaj pravý pokoj nie tu na zemi, ale v nebi, nie v stvoreniach, ale v Bohu. Všetko sa pominie, čaká nás nebo.“
V roku 1881 bola poslaná do Trecastagni v Katagnii kde sa stala predstavenou ženského inštitútu.
Sicília sa stala jej druhým domovom, strávila v nej 25 rokov. Otvárala nové domy , školy , internáty a do všetkých vnášala saleziánskeho ducha.
Zomrela 26.marca 1908.
Viac o sestre Morano si môžte prečítať na : tomto odkaze.
V utorok 13. novembra si saleziánska rodina spomína na blahoslaveného Artemidu Zattiho – saleziána, ktorý sa venoval chorým a chudobným v Argentíne
Artemides Zatii sa narodil 12 Októbra 1880 v talianskom Borette. Keď mal deväť rokov musel odísť zo školy a šiel pracovať, aby podporil svoju rodinu. V roku 1897 boli chudobou dotlačení k emigrácií do Argentíny, kde sa usadili v Bahia Blanca.
Artemides začal pracovať v továrni na tehly a navštevoval miestnu farnosť, ktorú viedli saleziáni. Pocítil volanie k zasvätenému životu a v dvadsiatich rokoch vstupuje do saleziánskeho domu v Casa di Bernal.
Začal usilovne študovať aby dobehol zameškané roky, a popri tom vypomáhal jednému mladému kňazovi ktorý trpel tuberkolózou. V deň keď mal Artemides prijať rehoľné rúcho, zistil že sa tiež nakazil tuberkulózou.
Poslali ho liečiť sa do nemocnice vo Viedme, avšak vzhľadom na prostriedky, ktoré boli k dispozícií mal malú nádej na uzdravenie.
Riaditeľom nemocnice bol don Garrone.
Spoločne sa modlili a Artemides sa zázračne uzdravil na príhovor Panny Márie Pomocnice Kresťanov. Artemides zároveň urobil sľub, že zvyšok života sa bude starať o chorých.
Po vyzdravení zostal pôsobiť v nemocnici ako pomocník don Garroneho, a po jeho smrti prevzal vedenie nemocnice a staral sa o jej chod a o chorých až do svojej smrti.
Viac o bl. Artemidovi Zatti si môžete prečítať na tejto stránke .
V nedeľu 5.11. zavítal do Dubnice nad Váhom pri návrate z belgického mestečka Gent vzácny hosť, Pavol Hudák.
Paľa Hudáka netreba veľmi predstavovať, pracoval 9 rokov v košickom UPC, kde sa stretával s vysokoškolákmi a potom 12 rokov pôsobil v Domčeku Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Teraz veľa cestuje a prednáša. Blahorečenie Anky Kolesárovej bolo z veľkej časti aj jeho zásluha, keď už toľké roky organizuje púte radosti pre mladých, pre snúbencov, pre mladé páry.
V našom kostole mal sv. omšu o 9.00 a poobede po kornuke k Božiemu milosrdenstvu o 15.00 mal krátku prednášku.
Viac o Domčeku, pútiach radosti, pútiach zrelosti, pútiach rodín, o vyzrievaní mladých i o ANke Kolesárovej nájdete na stránke: https://www.domcek.org/
V popoludňajšej prednáške povedal:
Dievča:
Cudnosťou chráni chlapca. Potrebuje svoju intimitu, svoj priestor. Potrebuje sa rozvinúť a nie byť použitá. Dievča určuje hranice vo vzťahu. Dievča učí chlapca stávať sa mužom, milovať srdcom. Vďaka nej chlapec dospieva. Niekedy sa bojí dievča, že ak sa s chlapcom nevyspí, nechá ju. Avšak opak je pravdou, ak ho nechá čakať, začne si ju vážiť.
Chlapec:
Kedysi išiel chalan na vojnu, kde zažil čo je to byť v noci pár hodín sám v lese, čo je to výcvik. Vrátil sa, uvedomil si čo je život a mohol si založiť rodinu. Dnes 30-ročný mladý muž ťuká do mobilu a chce nové hry. Nie je pripravený založiť si rodinu. Nevie, čo je to zodpovednosť, nikto ho to nenaučil. Chlpaca priťahuje čisté dievča, na ktorú musí čakať. Učí sa čakaním. Nemá žiť v smútku, ale nájsť radosť v čistých veciach, v prírode, v priateľstve s Kristom.
Čo poradiť mladým pri chodení:
Majte bl. Anku Kolesárovú za priateľku. Čisté vyzrievanie je jediná cesta ku zdravej krásnej rodine. Ak ste padli v čistote, spoľahnite sa na Božiu milosť. Boh je vždy pripravený pozdvihnúť, prijať, očistiť. Stále sa dá znovu začať.
Viac v zázname z poobedňajšej prednášky:
A tak sa to partia mladých (i starších) odvážlivcov vybrala overiť na Martinskú ferratu – zaistený skalný chodník.
Spoločná eucharistia (a káva z automatického kávovaru) sa ukázali ako vhodný začiatok a že zmysel pre humor nechýba ani vozidlu sa ukázalo, keď sa pokazilo priamo pri domovskom servise. Po chvíľkovej low-cost oprave stavili skôr na vieru ako opravu samu a čoskoro začal výstup. Keďže predchádzajúcej noci popršalo, mokré a šmykľavé nebolo iba koryto potoka, v ktorom sa ferrata nachádza, ale všetko.
Na rozdiel od počasia, ktoré sa stále zlepšovalo sa náročnosť chodníka postupne stále stupňovala a čoskoro prišlo i na rebríky, kovové stupy a laná. Odmenou bol o to väčší zážitok a zadosťučinenie. Cestou prebehlo pár neformálnych dialógov (i slivka) s ostatnými turistami. Na vrcholovej fotke, vďaka Bohu, je počet osôb rovnaký ako na úvodnej, lebo „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých“. „Škoda, že som si nezobral svojho šarkana“ – vypovedal jeden zo zúčastnených, keď sa na vrchole Martinských holí ujal neúprosný vietor sušiť dopotené šatstvo.
Počas zostupu turisti pozdravili P. Máriu sv. ružencom a o chvíľu neskôr, počas návštevy Martinského národného cintorína, snáď ubudlo z očistca zopár svätých duší. O ceste späť Vám autor tohoto článku veľa povedať nevie, „lebo on dáva svojím miláčikom spánok“.
autor: Michal Granát
Turistika, ktorá rozprúdila adrenalín v tele
Dážď, hmla, ťažké a tmavé oblaky. Takto to vyzeralo ráno v tretí novembrový deň. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa to zruší. Všetko vyzeralo, že je márne. Ale nie tak to nebolo. Bol tu záblesk optimizmu, že počasie sa umúdri a bude hrať na strane turistov.
Turistika, slovo, ktoré niektorým naháňa strach iných povznáša bližšie k výšinám. Alebo inak. Kto by sa vybral na martinskú ferratu? V novembri? No predsa naši saleziáni spolu so svojimi animátormi a spolupracovníkmi.
Prečo práve ferrata? Proste, už ich nudí chodiť po vyšlapaných chodníkoch, chceli rozpumpovať krv v žilách, zažiť adrenalín. Nie nebolo to až také hrozné. Ale to už predbieham. Prejdeme si to všetko po poriadku.
Vibramy obuté, účasť na spoločnej svätej omši dobrovoľná – napriek tomu sa jej všetci zúčastnili. Raňajkami u saleziánov zasýtený a nabitý elánom sa vydali na cestu. Najprv do Martina, presnejšie Martinské Stráne. Dokopy siedmi odvážni turisti, možno aj pútnici. Odtiaľ začala pravá turistika. Ich cieľ boli Martinské hole (lyžiarske stredisko). Áno, optimizmus sa vyplatil. Nebo prežiarili slnečné lúče. Spočiatku to bola prechádzka ružovou, ale ešte stále mokrou záhradou. Niekedy sa objavili drevené mosty ponad horský potôčik, sem-tam sa pokĺzla noha.Nič ťažké. Zatiaľ žiadne straty na životoch.
Asi po jeden a pol hodine sa tu objavili prvé skaly. Neskôr železné rebríky a nakoniec skaliská. Tu sa výprava zastavila. Dostali sa na križovatku. Možnosť voľby. Ľahšia trasa alebo ťažšia? Voľba padla na tú ťažšiu. Ozajstná ferrata. Určite by ste radi chceli vedieť, čo je tá ferrata. Ferrata je zaistená cesta železnými lanami. Pre zvýšenie bezpečnosti sa niektorý istili svojimi vlastnými. Liezli po skale ponad zurčiaci vodopád až na jej vrchol, odkiaľ sa už bez istenia dostali najprv po náročnejšej a neskôr po lesnej ceste do lyžiarskeho strediska. Tam si oddýchli, pojedli chutný obed a pokochali sa nádherným výhľadom na Martin, Vrútky a okolité vrchy pokryté farbami jesene.
Po namáhavej ceste nahor, sa vybrali cestou nadol. Na miesto odkiaľ začali. Ale nebojte sa! Nie už po takej náročnej trase. Vybrali si cestu cez les. O niečo ľahšiu.
Keď sa vracali naspäť domov, zastavili sa v Slovenskom národnom cintoríne v Martine. Odtiaľ sa unavení, ale šťastní s prírodou v srdci a na topánkach vydali do Dubnice. Za nádherné počasie, zážitky a ochranu počas túry patrí veľká vďaka Pánu Bohu a Panne Márii.
autor: Jaro Minárik
Viacerí mladí vedia, že každý piatok je pre nich v Kaťáku niečo nachystané . Tentokrát sme mali ŠPORTOVÝ PIATOK.
Tím, ktorí organizuje tieto piatky sa snaží, aby bol piatok niečím špeciálny a v mesiaci október to bol práve športový piatok. Zavolali sme pána Mariána Pažitku, ktorý sa vo svojom voľnom čase už niekoľko rokov venuje deťom a mládeži, aby nám prišiel ukázať niečo z KARATE a SEBAOBRANY.
Tohto piatka sa zúčastnilo síce 16 mladých, ale aj menej je niekedy viac.
Lucka Pecková: Tak podla mňa to bolo super, zopakovala by som si to ešte raz. :)
Ďakujeme, že ste prišli, bol to naozaj super večer! :) Tešíme sa na ďalšie piatky s vami.
Text a foto: Veronika Jankechová (vopred sa ospravedlňujem za kvalitu fotografií)
Od júla zdobí vchod do farského kostola sv. Jakuba zaujímavá kachlička s obrazom mušle. Prečo?
Okrem dávnej úcty k Panne Márii si v našom farskom kostole zvlášť uctievame aj apoštola Jakuba, ktorému je náš chrám zasvätený. Pozrime sa trochu do tradície, čo nám o ňom hovoria starodávne svedectvá. Kto bol tento apoštol, ktorý je tak zvláštnym spôsobom uctievaný v španielskej Compostelle?
Sv. Jakub Starší, ktorého týmto označením odlišujeme od iného apoštola, ktorý sa takisto volal Jakub, bol synom otca Zebedeja a matky Salome a bratom sv. Jána Evanjelistu. Spolu s apoštolom Petrom a Jánom boli najbližšími spolupracovníkmi Pána Ježiša. Boli svedkami premenenia na hore, vzkriesenia Jairovej dcérky, ale videli aj krvavý pot v Getsemani. Pán Ježiš im dal prezývku „synovia hromu“.
Stará tradícia zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z veľkňazskej rodiny. Petalon bol čelenkou veľkňazov. Mohlo by nás mýliť, že ich Pán Ježiš povolal ako rybárov. U Židov platilo pravidlo, že každý, kto práve nevykonával úrad veľkňaza, musel sa živiť remeslom. Čosi podobné, ako keď dnes majú v niektorých profesiách pracovníci službu a mimo služby robia čosi iné. Vidíme to napríklad u sv. Pavla, ktorý okrem toho, že študoval u nôh Gamaliela, ovláda výrobu stanov a týmto remeslom – ako výrobca stanov – sa aj živil.
Po Nanebovstúpení Pána hlásal apoštol Jakub evanjelium v Samárii. Iné správy hovoria, že hlásal evanjelium až na území dnešného Španielska. Okolo Veľkej noci roku 44 ho vojaci Herodesa Agripu I. zatkli a na kráľov príkaz apoštola sťali mečom. Jakub bol prvý spomedzi dvanástich apoštolov, ktorý za Krista zomrel mučeníckou smrťou.
Tradícia hovorí, že kresťania postavili na mieste jeho umučenia kostol. Jeho ostatky mali byť okolo roku 70 prenesené na Sinaj, kde pôvodne stál kláštor sv. Jakuba, dnešný kláštor sv. Kataríny. V 8. st. boli relikvie sv. Jakuba zachránené pred pustošením mohamedánov a prenesené do Španielska. Na ich uchovanie a úctu bol v Compostelle postavený kostol kostol sv. Jakuba, ktorý bol posvätený 25. júla 816. Z tohto chrámu sa stalo asi v 10. storočí slávne pútnické miesto Santiago de Compostella. Viedli tam mnohé slávne pútnické cesty, ktoré boli lemované kláštormi a útulkami pre pocestných. A ako smerovník na týchto pútnických trasách sa po stáročia používa symbol mušle…
Pochádza to zo starého zvyku, že pútnici, ktorí navštívili Jakubov hrob, dostali klobúk, ktorý bol ozdobený veľkou mušľou. Na obrazoch môžeme svätého Jakuba vidieť ako apoštola, väčšinou s knihou. Tiež býva znázorňovaný ako pútnik s palicou, s mušľou na plášti, s fľašou, s vreckom a klobúkom.
Kachlička s mušľou pri vchode nášho kostola, ktorú nám teraz v lete priniesli priamo z Compostelly teda symbolicky spája dubnický chrám s tamojšou svätyňou. A nenápadne pripomína, že všetci sme pútnici na ceste do nebeskej vlasti… ;)
p.
Aj keď sa leto už končí , niekoľko odvážlivcov z nášho strediska sa rozhodlo, že pred blížiacou sa školou zažijú ešte nejaké to dobrodružstvo.
Vo štvrtok 30. augusta sa celkovo 12 účastníkov vybralo do Popradu ku saleziánom. Večer sa odštartoval futbalom spolu s chlapcami z tamojšieho strediska, keďže viacerí zúčastnení dubnickí chlapci sa pripravujú na blížiacu sa Kamu. Nasledovala prechádzka po meste, zmrzlina a nejaký ten kebab. To bola len predohra na nastávajúci deň.
Ten patril Bodke za prázdninami, organizovanej už po 33.-krát novicmi na Mariánskej hore v Levoči pre všetkých chlapcov zo stredísk z celého Slovenska. Tohotoročnou témou bola kniha proroka Jonáša a heslo: „Neutekaj“. Každé stredisko malo predviesť svoju scénku, ktorá bola hodnotená porotou z radov saleziánov. Ďalej bola možnosť pristúpiť k svätej spovedi a zúčastniť sa niektorého z workshopov. Celé sa to zakončilo sv. omšou celebrovanou otcom provinciálom. Z Bodky smerovala cesta dubnickej výpravy a aj mnohých ďalších zúčastnených do saleziánskeho strediska Tri hôrky v Košiciach. Pretože práve Košice boli mestom, kde sa v sobotu 1. septembra 2018 mala konať historická udalosť.
Blahorečenie Anny Kolesárovej na štadióne Lokomotíva Košice bolo veľkolepé a nechýbalo ani dubnické zastúpenie. Sv. omša spojená s blahorečením bol vrchol tohto trojdňového výletu, po ktorom bola možnosť si uctiť novú blahorečenú, ktorá je vzorom čistoty pre mnohých ľudí, zvlášť pre mladých. Ako sprievodný program bol nachystaný aj koncert Simy Martausovej, na ktorý sa tešil najmä don Vlado Plášek, ktorý spolu s don Paľom Piatrovom viedli túto skvelú akciu.
Po presunutí preplnenou električkou a následnej dlhej ceste domov mohol zostať v pamäti všetkých zúčastnených silný moment a pekné spomienky na koniec prázdnin, a tiež veľa požehnania do nového školského roka. Bohu vďaka :)
Marek Hudec
Dnešné upratovanie kaťáku bolo nekonečne krásne, hlavne natieranie zábradlia. Čistili sa okná,upratoval divadelný sklad, ale hlavne sa natieralo. Pri natieraní bola biela farba doslova všade. Na nohách,rukách,perách,oblečení a topánkach.
Svätú omšu sme slávili v Katakovskej kaplnke a hrou na gitare ju obohatila Mária.
Spoločný obed bol priam dokonalé(pizza nemala chybu :) Kaťák poupratovaný,všetci unavení a aj dobre najedení. Spoločnými silami sme všetko spravili.
Bonbónikom bolo vytvorenie nadpisu „Dubnická Panna Mária“.
A na záver niektorí sme išli na kofolu na Slavnické letisko a zastavili sme sa pri jednom z najstarších kostolíkov na Slovensku, Sedmerovec-Pomínovce.
(autor: Klaudia Pavlačková)
