Logo Saleziánskej spoločnosti: Don Bosco a saleziáni kráčajú s mladými spolu vo svete.

 

1 – Don Bosco, saleziáni a mladí:

Vidíme schematicky naznačené tri osoby: dospelý, ktorý priateľsky vystiera ruky k dvom mladým, ktorí sú po jeho boku. Je to don Bosco a jeho láska k mladým. Jeho osoba zahŕňa všetkých saleziánskych vychovávateľov, ktorí pokračujú v tomto poslaní.

2 – Saleziánska charizma a preventívny systém:

Tieto prvky možno vidieť v symbole cesty a domu. Skúsenosť oratória dona Bosca bola základom preventívneho systému: výchovné napredovanie (cesta) a rodinný štýl vyjadrený prítomnosťou (dom), obidve charakterizované hodnotami: rozum, viera a láskavosť (tri piliere domu). Pozadie je aj srdce, cez ktoré prechádza písmeno S. Tieto prvky pripomínajú apoštolskú horlivosť, dobrotu, optimizmus a veselosť charizmy inšpirovanej svätým Františkom Saleským.

3 – Aktuálnosť a celosvetový charakter saleziánskej charizmy:

Tieto prvky sú zobrazené na pozadí obrazom, ktorý pripomína celý svet. Saleziánska charizma je platnou odpoveďou na potreby mladých celého sveta. Práve preto je obraz vyjadrený v mnohotvárnej podobe a je inkulturovaný vo svojich typických skutočnostiach.

Pôvodný erb: Da mihi animas et caetera tolle

 

Tento znak sa po prvý raz objavil v obežnom liste, ktorý rozposlal don Bosco svojim saleziánom 8. decembra 1885. Autorom tohto rehoľného erbu je profesor Boidi.
Žiarivá hviezda, veľká kotva a zapálené srdce znázorňujú tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku. Postava svätého Františka Saleského vyjadruje patróna Saleziánskej spoločnosti. V spodnej časti je znázornená hora, ktorá označuje samotného zakladateľa dona Bosca (bosco, z tal. hora). Vrchy v pozadí znamenajú vrcholy dokonalosti, ku ktorej majú smerovať členovia Saleziánskej spoločnosti. Palma a vavrín, ktoré sa preplietajú v stonke, obtáčajú znak až do polovice a sú symbolom odmeny, ktorá je vyhradená pre obetavý a čnostný život. Heslo „Da mihi animas et caetera tolle – Daj mi duše a ostatné si vezmi“ vyjadruje ideál každého saleziána.

 

(zdroj: www.saleziani.sk/kto-sme/logo-erb)

V dejinách cirkvi sa často stretávame s tým, že zakladateľ mužského rehoľného rádu podnieti aj založenie paralelnej ženskej rehoľnej vetvy. Stačí spomenúť len sv. Benedikta a jeho vlastnú sestru, sv. Školastiku, sv. Františka z Assisi a sv. Kláru, sv. Františka Saleského a sv. Janu Františku de Chantal.

Možno k nim priradiť aj sv. Máriu Dominiku Mazzarellovú, ktorá spolupracovala s donom Boscom (1815-1888), slávnym talianskym vychovávateľom a zakladateľom saleziánov. Spolu s ním založila Inštitút dcér Márie Pomocnice.

Mária Dominka Mazzarellová bola prvorodenou dcérou roľníckej rodiny, ktorá žila v Mornese – severotalianskej dedinke neďaleko Janova. Jej rodičia Jozef a Magdaléna sa vyznačovali veľkou pracovitosťou a aj ich deti sa naučili stráviť dlhé hodiny v práci na poli a vo viniciach. Dospievajúca Main – ako všetci volali Máriu Dominku – húževnatá a fyzicky zdatná, sa nedala nikdy odradiť od každodennej účasti na svätej omši, hoci to pre ňu znamenalo vstávať pred úsvitom a bežať cez vŕšky do vzdialeného farského kostola. Stala sa členkou Družiny Nepoškvrnenej, ktorú v roku 1855 založil miestny kaplán don Pestarino, veľký obdivovateľ dona Bosca. Spoločenstvo dievčat malo vlastné pravidlá duchovného života a charitatívnej činnosti. Keď v roku 1860 Mornese napadol týfus, s veľkou obetavosťou sa starali o chorých.

Main ošetrovala rodinu svojho strýka a podarilo sa jej všetkých zachrániť. Sama sa však nakazila a ocitla sa pred bránou smrti. Napokon vyzdravela, ale následky choroby jej už nikdy nedovolili vrátiť sa k práci na poli. Musela si nájsť iný spôsob obživy. Vyučila sa za krajčírku a spolu s priateľkou Petronillou založili krajčírsku dielňu pre dievčatá. Bolo to v časoch, keď aj don Bosco zakladal dielne, v ktorých sa chlapci mohli nielen vyučiť remeslu, ale si aj osvojiť kresťanské hodnoty a správanie. Main s priateľkami sa snažila o to isté s dievčatami. Don Bosco sám ich dielo z diaľky sledoval a povzbudzoval ich v ňom vytrvať.

V roku 1872 založili Inštitút dcér Márie Pomocnice, neskôr známy aj pod menom saleziánky. Prvé sestry pochádzali práve z radov Družiny Nepoškvrnenej. Don Bosco pre ne napísal prvé pravidlá a menoval tridsaťpäťročnú Máriu Dominiku za predstavenú. Prvú komunitu umiestnil v budove, ktorú dal vystavať v Mornese s úmyslom založiť tu školu pre chlapcov. Pre sestry nastali ťažké časy, pretože Mornézania to vnímali ako zradu, za ktorú sa odplatili výsmechom, urážkami a odmietaním. Dokonca aj príbuzní sestier odopreli poskytnúť im pomocnú ruku.

Môže sa zdať pozoruhodným, prečo don Bosco za predstavenú vybral Máriu Dominiku, ktorá mala len chabé vzdelanie a v tom čase ešte nevedela písať. Avšak čas ukázal, že jeho voľba bola správna. Inštitút sa rýchlo rozvíjal a v roku 1878 osem sestier, ktoré prešli jej kvalitnou saleziánskou formáciou, odchádza do Argetíny spolu s druhou saleziánskou misionárskou výpravou. V roku 1879 mala táto rehoľná rodina toľko aspirantiek, že sa komunita musela presťahovať do väčšieho domu v Nizza Monferato. Počas života Márie Dominiky sa založilo spolu 26 domov – v Taliansku, vo Francúzsku a v Amerike. V roku 1930 ich už bolo 800 na celom svete. Hlavným poslaním sestier bolo vyučovanie, ale ochotne sa zhostili aj iných diel pre dobro detí v duchu preventívneho systému dona Bosca.

Začiatkom roka 1881 Matka Mazzarellová počas svojich ciest po komunitách vážne ochorela. Spýtala sa dona Bosca, či môže ešte očakávať uzdravenie. Jeho odpoveď bola jednoznačná: „Nie, predstavená musí dať dobrý príklad aj v zomieraní.“ 27. apríla jej udelili sviatosť pomazania chorých. Po obrade zažartovala: „Teraz, keď ste mi už dali pas, môžem hocikedy odísť, však?“

V posledných hodinách zakúsila veľké pokušenia beznádeje, ale prekonala ich tým, že si tíško spievala mariánske piesne. Matka Mazzarellová zomrela vo veku 44 rokov 14. mája 1881. Pápež Pius XII. ju kanonizoval v roku 1951. Dnes telesné pozostatky spoluzakladateľky Dcér Márie Pomocnice spočívajú neďaleko zakladateľa dona Bosca v turínskej bazilike.

 

(zdroj: www.salezianky.sk – podľa E. F. Saxtona spracovala sr. Andrea Miklovičová, FMA)