„Radujte sa a jasajte“ – nový dokument pápeža Františka o svätosti v súčasnom svete
(Vatikán, 9.4.2018) Gaudete et exsultate – Radujte se a jasajte – tak znie titul novej apoštolskej exhortácie o povolaní ku svätosti v súčasnom svete. Táto výzva je vzatá z ôsmeho blahoslavenstva (Mt 5,12) určeného tým, ktorí sú prenasledovaní a ponižovaní kvôli Ježišovi, pričom dôvodom tejto ich radosti a jasotu je „veľká odmena v nebi“. „Pán žiada všetko – hovorí na úvod pápež František – a ponúka pravý život, šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce nás mať svätými a neočakáva, že se uspokojíme s priemernou, rozriedenou a nekonzistentnou existenciou“ (č.1).
Nový pápežský dokument je kratší ako tie predchádzajúce, má 177 odstavcov a je rozdelený do piatich kapitol. „Jeho cieľom je pomôcť nám, aby sme si uchovali široký rozhľad,“ vysvetľoval pri jej dnešnej prezentácii arcibiskup De Donatis, generálny vikár rímskej arcidiecézy:
„Svätosť nie je výsadou tých, ktorí venujú mnoho času modlitbe, teologickému štúdiu alebo zastávajú nejaký cirkevný úrad, ale skôr nový život, ktorý je pre každého, pretože dosiahnuť odpustenie môže každý.“
„Nemyslime teda iba na blahoslavených a kanonizovaných. Rád si všímam svätosť v trpezlivom Božom ľude“ – píše pápež František: „v ženách, ktoré s toľkou láskou vychovávajú svoje deti, v mužoch, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb, v chorých, starých rehoľníkoch, ktorí sa stále usmievajú. Vo vytrvalom každodennom napredovaní vpred si všímam svätosť bojujúcej cirkvi“ (č.7).
Svätosť nie je vrchol hory, kam vylezie každý sám, ani nie je uskutočniteľná pastoračními stratégiami a plánmi – povedal pri prezentácii exhortácie talianský novinár Gianni Valente:
„Svätosť prichádza od Boha, je plodom a darom milosti. Z tejto cesty nás odvádzajú dva falzifikáty svätosti, totiž gnosticizmus a pelagianizmus, o ktorých hovorí obsiahla druhá kapitola. Obe tieto herézy protirečia všeobecnému povolaniu ku svätosti, zatemňujú či popierajú nevyhnutnosť milosti alebo vyprázdňujú dynamiku, ktorá ju zakladá.“
„Vďaka Bohu – čítame v novej exhortácii – sa behom dejín cirkvi stalo zrejmým, že mierou dokonalosti ľudí je stupeň ich činorodej lásky a nie kvantita dát a poznatkov, ktoré môžu nahromadiť. »Gnostici« sa v tomto bode mýlia a posudzujú druhých overovaním ich schopnosti hlbokého porozumenia určitým náukam. Koncipujú myseľ bez vtelenia, neschopnú dotknúť sa trpiaceho Kristovho tela v druhých a zasadrovanú v encyklopédii abstrakcii. Nakoniec odtelesňujú mystérium a uprednostňujú Boha bez Krista, Krista bez cirkvi a cirkev bez ľudu. V zásade ide o márnivú plytkosť: mnoho pohybu na povrchu mysle, ktorá v hĺbke zostáva bez pohnutia. Hocikoho si však dokáže podmaniť klamným kúzlom, pretože gnostická rovnováha je formálna, predstiera askézu a môže mať podobu akejsi harmónie či poriadku, ktorý pohlcuje všetko“ (č.37-38) – vysvetľuje ďalej pápež František túto herézu, ktorú definuje ako „vierouku, ktorej chýba tajomstvo“ a poukazuje na jej ambíciu „ovládnuť transcendenciu“ (č.41).
„Gnosticismus – píše ďalej pápež – podnietil zrod ďalšej antickej herézy, ktorá sa dnes taktiež vyskytuje. Postupom doby začínajú mnohí poznávať, že to, čo nás robí lepšími či svätými, nie je poznanie, ale život, ktorý vedieme. Problémom je, že to nenápadne zdegenerovalo, takže ten istý omyl, ktorého sa dopustili gnostici, bol iba transformovaný, ale vôbec nie prekonaný. Moc, ktorú gnostici pripisovali inteligencii, začali niektorí pripisovať ľudskej vôli, osobnému úsiliu. Tak vznikli pelagiáni a semipelagiáni. Postavenie tajomstva a milosti tak po inteligencii okupovala vôľa.“ (č.47-48).
Veľkú pozornosť venuje pápež tomuto „zabudnutému učeniu cirkvi“, že totiž dar milosti „presahuje schopnosť rozumu a sily ľudskej vôle“ – ako uvádza Katechizmus katolíckej cirkvi – a „človek si vzhľadom k Bohu v prísne právnom zmysle nezaslúži nič“ (KKC, 1998 a 2007). Jeho priateľstvo nás nekonečne presahuje, nemôžeme si ho kúpiť svojimi skutkami a môže byť iba darované z iniciatívy Jeho lásky (č.54) – konštatuje Petrov nástupca a pokračuje:
„Toto je jedno z najväčších presvedčení, ktoré si cirkev osvojila a je tak zreteľne vyjadrené v Božom Slove, že zostáva mimo akúkoľvek pochybnosť. Tak, ako najvyššie prikázanie lásky, mala by táto pravda poznačiť celý náš životný štýl, pretože čerpá z jadra evanjelia a volá nás nie iba k tomu, aby sme ju prijali, ale tiež, aby sme ju premenili v nákazlivú radosť. Nebudeme však môcť vďačne sláviť zdarma daný dar Pánovho priateľstva, pokiaľ neuznáme, že tiež naša pozemská existencia a naše prirodzené schopnosti sú darom. Potrebujeme »radostne uznať, že naša skutočnosť je plodom daru a prijať tiež našu slobodu ako milosť. To je dnes to najťažšie vo svete, ktorý verí, že má niečo sám zo seba ako plod vlastnej originality a slobody« – konštatuje pápež slovami argentínskeho teológa Lucia Geryho (č.55).
Tretia kapitola, ktorá je zameraná najviac prakticky, podáva výklad ôsmych blahoslavenstiev.
Štvrtá kapitola ozrejmuje niektoré charakteristiky svätosti, ktoré pápež považuje za obzvlášť dôležité vzhľadom k určitým rizikám a obmedzeniam dnešnej kultúry.
Záverečná kapitola novej exhortácie o povolaní ku svätosti v súčasnom svete, nazvaná Boj, bdenie a rozlišovanie, zdôrazňuje, že sa „nejedná iba o boj proti svetu a svetskej mentalite, ktorá nás klame, ohlupuje, vrhá do priemernosti a oberá o úsilie i radosť. Neobmedzuje sa ani na boj proti vlastnej krehkosti a vlastným náklonnostiam (každý má svoje: lenivosť, zmyselnosť, závisť, žiarlivosť atď.). Je tiež ustavičným bojom proti diablovi, ktorý je pôvodcom zla.“ Pápež potom venuje nemálo priestoru existencii diabla a zdôrazňuje: „Nemyslime si, že ide o mýtus, predstavu, symbol, obraz či ideu“ (č.161).
Nová apoštolská exhortácia pápeža Františka, poňatá ako duchovné vedenie kresťanskej snahy o svätost, je užitočným, ba nevyhnutným sprievodcom duchovného života kresťana v dnešnom spletitom svete.
(zdroj: radiovaticana.cz)
