Duchovná obnova pod vedením národnej koordinátorky Modlitieb matiek
V sobotu 2. apríla 2016 to bolo presne 15 rokov, keď do našej farnosti prišla prvýkrát národná koordinátorka hnutia Modlitby matiek Jana Pajanová. Prijala pozvanie vtedajšieho správcu farnosti dona Jozefa Zachara a Hany Jurisovej, zakladateľky prvej skupinky MM v Dubnici nad Váhom, aby predstavila toto hnutie v našom kostole.
Dnes už vo farnosti pôsobí 5 skupiniek modliacich sa mamičiek. Preto práve si tento dátum mamy vybrali na Duchovnú obnovu pod jej vedením. V službe národnej koordinátorky na Slovensku je už 20 rokov.
Obnova začala slávením svätej omše, ako vďakyvzdaním za 15 rokov MM v Dubnici, čo mamy vyjadrili v obetných daroch 15-timi šípovými ružami. Pán farár don Marián Bielik v homílii poďakoval mamám z MM, že okrem telesného rozvoja a hmotného zabezpečenia im záleží aj na duchovnom smerovaní a na večnom živote svojich, ale i ostatných, detí. MM sú tak pre farnosť požehnaním, uviedol. Po svätej omši sa nám prihovorila Janka a pozvala nás ku svedectvám. Mamy boli otvorené a s láskou sa s ostatnými podelili o svoje skúsenosti a čo im MM dávajú.
Po občerstvení sme pokračovali v Katolíckom dome spoločnými Modlitbami matiek. Nasledovali otázky a odpovede. Stretnutie sme ukončili adoráciou v kostole. Viedla ju Janka spolu s mamou Maruškou z Bratislavy.
Prišli aj mamy z okolitých farností: z Ilavy, Bolešova, Hornej Poruby, Valaskej Belej, z Kolačína, Trenčína i Trenčianskych Teplíc. Všetky ocenili možnosť prejsť bránou milosrdenstva.
Z reakcií prítomných mám:
mama Silvia
Janka ma stále udivuje múdrosťou, jednoduchosťou a prirodzenou autoritou, a samozrejme aj nasadenosťou v službe, ktorú vykonáva. Domov som sa vrátila plná radosti, nadšenia a dojmov. Manžel mi vraví: „Vidím, že si šťastná. A teraz som aj ja šťastný, lebo si konečne tam, kde si mala byť.“ Ďakujem Pánovi za vzácne krásny a požehnaný deň, ktorý som mohla so všetkými maminkami prežiť.
mama Katka z Trenčianských Teplíc
Srdečne ďakujeme za spoločné stretnutie MM. Spolu s Vami, mamy z Dubnice, ktoré ste si pripomenuli 15 rokov existencie tohto spoločenstva, sme si aj my, mamy z Trenčianskych Teplíc, zaspomínali na našu cestu a ďakovali za všetko, ako nás dobrý Pán Boh viedol a vedie, ako nás i naše deti posilňoval a požehnával, usmerňoval a premieňal. Ako toľkokrát presne vypočul naše prosby, ako nás aj učil prijímať jeho riešenia našich problémov… Veľmi pekne chcem poďakovať za svätú omšu, za Jankine usmernenia, aby modlitby v našich skupinkách boli také ako majú byť, za spoločnú modlitbu MM, i za adoráciu. Opäť vďaka aj za Jankine svedectvo, ako môžeme prežívať adoráciu, aby nás Pán očistil, oslobodil a uzdravil. Nepoznám iné slovo, len ĎAKUJEM pekne. Veľké poďakovanie patrí aj ostatným maminkám z Dubnice, ktoré sa postarali o občerstvenie.
mama Martinka
Veľmi ma obohatili svedectvá i Janka Pajanová. Uvedomila som si, že každý má tú svoju cestu viery a primknutia sa k Pánovi a Panne Márii. Bolo veľmi zaujímavé to počúvať a zároveň aj veľmi povzbudzujúce s ohľadom na tých, ktorí sú okolo mňa len vlažní kresťania alebo neveriaci. Uvedomila som si, že naozaj každého chce Pán pritiahnuť. A ešte ma oslovilo to, ako tie maminy, ktoré majú už staršie alebo aj dospelé deti, rozprávali o tom, ako ich úplne odovzdali Pánovi, modlia sa za ne a to je všetko. Akú majú veľkú dôveru, ktorej sa ja ešte len učím. Veľmi sa mi páčilo, že Janka Pajanová rozprávala o úplných začiatkoch MM na Slovensku a vy ostatné o tom ako to bolo v Dubnici. Teraz sa cítim taká viac zahrnutá do spoločenstva MM, toho celoslovenského aj dubnického. Myslím, že usporiadanie toho dňa malo veľký význam a hoci som sa ho nemohla zúčastniť celého, aj doobedie mi dalo veľa. Teraz mi stretnutie v rámci trojdnia pripadá ako veľmi dôležité, ak sa chcem spoznať aj s mamami z iných skupiniek a cítiť sa tak viac „členkou“.
mama Magda z Trenčína
Znovu si vybavujem sobotňajšie ráno 2. apríla, keď som sedela vo vlaku a cestovala na duchovnú obnovu do Dubnice. Prenasledovali ma myšlienky, či je to vôbec správne, že sa zúčastňujem „jubilejného stretnutia“ ktoré svedčí o tom, že už 15 rokov sa stretávate na Modlitbách matiek, s prijatím všetkých starostí, aktivít a vzájomných povzbudení, ktoré sú ich súčasťou. Moja osobná účasť je iba niekoľko posledných mesiacov, preto som zápasila s pochybnosťami. Na druhej strane úprimne pozvanie z vašej strany moje pochybnosti výrazne odľahčilo. Nasledovalo milé zvítanie a svätá omša, ktorá takisto znela oslobodzujúco. Nasledovali ďalšie oslovenia a povzbudenia zo svedectiev jednotlivých mám. Boli úprimné a nasledovania hodné. Veľmi ma zaujala svojou inteligenciou a zároveň bezprostrednosťou Janka Pajanová, naša koordinátorka. U nej každý dostáva priestor, nekádruje, neodsudzuje, ale s láskou prijíma človeka, ktorý potrebuje prijatie, ktorý túži ísť k Svetlu. Janka sa neschováva za škrupule, ale rozväzuje naše často uzavreté, ustráchané srdce. Na záver, po jubilejnom stretnutí som cestovala domov a vo vlaku som premýšľala, ako by mi veľmi chýbalo a ochudobnilo ma „ustráchané“ rozhodnutie neprísť medzi Vás. Bola som jedna zo všetkých prítomných a veľmi ma to obohatilo.
mama Janka Pajanová nám napísala do kroniky:
15. rokov MM v Dubnici
„Ďakujeme Vám, drahé dubnické mamy za to, že ste vydržali v modlitbách v jednoduchosti a poslušnosti. Ďakujeme Vám za radosť, ktorú dávate svetu a ľuďom okolo Vás. Pane, ďakujeme za všetky milosti, ktoré si dal všetkým týmto mamám. Ďakujeme, že sme dnes mohli vidieť ovocie modlitieb. Ty, Pane, si vinič a my sme ratolesti.
S láskou a vďakou mama Jana a mama Maruška.“
Cesta okolo sveta – USA
Tak, ako pred mesiacom, aj teraz sa naši mladí opäť stretli, aby v kruhu svojich priateľov strávili ďalší piatkový mládežnícky večer. Tentokrát zakotvili v Severnej Amerike, presnejšie v USA. Počas neho sa Katolícky dom premenil na americký fast food, ktorý dostal názov Mc Kaťák’s. V ňom si mohli objednať tradičné americké jedlá: hamburger, hot dog, hranolky či kolu.
Nechýbala rodinná atmosféra, diskotéka a nezabudlo sa ani na narodeniny Lukáša Drusa, ktoré oslávil v americkom štýle. Jeden účastník sa o tomto večere vyjadril: „Človek má normálne radosť cestovať, takto spolu s priateľmi.“
Na ďalšom mládežníckom večeri, ktorý sa bude konať 27.05.2016, naši mladí pricestujú do Anglicka.
(Jaroslav Minárik)
Volley session
Na veľkonočný utorok povedali mladí svoje áno volejbalu. Mládežnícka organizácia Laura, združenie mladých, zorganizovala v Dubnici nad Váhom tradičný volejbalový turnaj pod názvom Volley session. Šesť tímov hralo v dvoch skupinách. Okrem domácich mladých nechýbali ani tímy z Námestova a Nemšovej.
Súčasťou programu bola aj sv. omša v Kostole sv. Jána Bosca, ktorú slúžil salezián Peter Štellmach. Hralo sa o putovný pohár, ktorý si odnieslo víťazné družstvo z Dubnice. Okrem iného si mladí pripomenuli aj memoriál Maji Futejovej – saleziánky, ktorá zomrela v mladom veku po ťažkej chorobe pred dvomi rokmi a mala veľmi rada šport.
Turnaj bol tento rok v komornejšom zložení, ale o to rodinnejšom. Nechýbal športový zápal a radosť zo športu. „Veríme, že o rok sa stretneme opäť,“ odkazujú organizátori.
Zdroj: www.salezianky.sk
Veľkonočný výlet na Červený Kameň
„Ráno, prvý deň v týždni…“ (Jn 20,1) sme sa aj my vybrali prežiť veľkonočnú radosť do prebúdzajúcej sa prírody v okolí Červeného Kameňa. Hoci nás nebolo veľa (čo, dúfam, o rok napravíme), atmosféra bola výborná a okrem prechádzky na Vršatec a výstupu na Chmeľovú (925 m.n.m.) sme sa pri dvoch pomníkoch pomodlili aj za obete leteckej tragédie z 20. augusta 2015. Peknou bodkou za celým dňom bol lietajúci dron jedného z účastníkov, ktorý nám urobil zábery zo samého neba.
Veľkonočné posolstvo hlavného predstaveného saleziánov
Moji drahí bratia saleziáni, moje drahé sestry a bratia zo saleziánskej rodiny na celom svete, drahí mladí po celom svete!
Posielam vám môj srdečný pozdrav na prahu Veľkého týždňa a Veľkej noci. Dôvodom tohto môjho posolstva je vyzvať všetkých, ktorí ste na rôznych miestach saleziánskeho sveta, prežiť veľmi intenzívne chvíle viery a modlitby. Príčina je táto: Je príliš veľká tá bolesť, ktorej sme svedkami v mnohých častiach sveta, toľkých ľudí rôznych náboženstiev a vyznaní, ktorí trpia skutočné mučeníctvo. V našej Cirkvi je veľký počet kresťanských mužov a žien, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru v Ježiša.
Poslednú drámu poznáme dobre, odohrala sa v Jemene, kde boli zabité viaceré osoby: 4 sestry Misionárky lásky Matky Terezy a iní laici a laičky, ktorí dali život za svoju vieru, zomreli ako mučeníci a obete bezuzdného násilia. S bolesťou a s veľkou úzkosťou sledujeme to, čo sa stalo nášmu bratovi Tomovi, saleziánovi, ktorý bol unesený a viac o ňom nič nevieme. Chceme vyjadriť všetku svoju blízkosť a solidaritu jeho rodine a prosíme Pána o hlboký pokoj, aby mohli prežívať tieto dni dôverujúc v Pána Ježiša. Preto vyzývam všetkých, aby prežívali chvíle veľmi intenzívnej modlitby večer na Zelený štvrtok, keď sprevádzame Ježiša v bolesti a samote Getsemanskej záhrady.
Živo dúfam, že celá saleziánska rodina vo svete a naši mladí môžeme byť zjednotení – na rôznych miestach a v rôznych časoch – v jedinej modlitbe: za pokoj. Spájame sa s pápežom Františkom, ktorý ustavične volá po tomto pokoji. Prosme Pána o pokoj a prosme aj pokoj bez konca pre mučeníkov a mimoriadnu silu Vzkrieseného pre všetkých, ktorí trpia toľkú bolesť a prenasledovanie. A pamätajme aj na nášho brata Toma.
Ďakujem za to, že prijmete túto iniciatívu. Nech vás Pán žehná! Pozdravujem vás zo srdca
don Angel Fernandez Artime
Nad Adaševci je tmavá noc…
- januára 2016, tmavá a hmlistá noc nad bývalým diaľničným motelom Adaševci v Srbsku.
Noc plná autobusov. Takisto ako mnohé noci predtým.
Noc plná ľudí.
Plná nádejí a obáv.
Nádejí a obáv utečencov. A tých európskych.
Noc plná otázok.
Otázok typu: „Akú veľkosť plienok asi potrebuje to sýrske dieťa?“ alebo: „Čo nám všetkým budúcnosť prinesie?“
Áno, sú tu. Kultúrne rozdiely, jazykové bariéry, hospodárske možnosti.
Ale aj tak, všetci sme ľudia. Naše deti sa rovnako vedia hrať a kresliť. Vieme povedať „prosím“ a „ďakujem“. Počul som to.
Nikto tu nie je dokonalý, ľudia s chybami ako všade. Niektorí úžasní a iní fakt ako idioti.
Ale aj tak sme všetci ľudia. Ľudia s obavami a nádejami.
Nič nie je čierne alebo biele. Hoci FB je plný ľudí poznajúcich svoju univerzálnu „pravdu“ – čiernu, alebo bielu.
Bože, čo by si ty zdieľal vo svojom profile?
Vyjdime zo svojich pozícií, zo svojho obľúbeného životného štandardu. Nehovor: „utečenci“. Choď, dotkni sa a rozprávaj sa s človekom. Má svoj príbeh. Choď. A potom posudzuj.
Nad Adaševci je tmavá noc…
„To ste ani hodinu nemohli bdieť so mnou?“ (Mt 26,40)
Je ľahké sledovať veci v telke a komentovať na facebooku. Na internete sa dá nájsť hocaký článok a hocaký názor. Najľahšie ten, ktorý sa mi páči a ktorý mi vyhovuje.
Aká je však realita? Je takmer rovnako ľahké vyjsť do niektorej zo susedných krajín, ktoré sú súčasťou takzvanej „Balkan route“, Balkánskej cesty, po ktorej už mesiace putujú ľudia.
Ľudia prijímaní aj nenávidení, vítaní aspoň teplým čajom alebo prianiami čím hojnejšieho utopenia v mori a udusenia v dodávkach, starí aj mladí, na invalidných vozíčkoch aj v detských nosičoch, zranení vojnou aj dokonale oholení a oblečení, vysoko vzdelaní aj jednoduchí, úprimne ďakujúci až ruky bozkávajúci, ale aj všelijakí špekulanti, hľadajúci víziu zo zničených krajín, a aj tí, ktorým o život nešlo. Tí, ktorí pomoc nevyhnutne potrebujú, aj tí, ktorí ju len využijú.
Zmes ľudí. Tisíce, státisíce. Neuveriteľne nehomogénna skupina ľudí, ktorá má jednu nálepku: utečenci. Jedným slovom označujeme to, čo sa pod jeden pojem schovať nedá. Okej, dá. Sekvoja, ruža aj mrkva sú jedným slovom rastliny. Okej. Anton Srholec, Miki Černák aj Ľudmila Podjavorinská boli/sú Slováci. To je asi prvá aj posledná vec, čo ich spája.
That’s it. Dojem zo spoločnej misie Človeka v ohrození a Člověka v tísni na diaľničnom odpočívadle v srbskom Adaševci tesne pred Chorvátskou hranicou: tu sa nedá hádzať do krabičiek. Každý je tu človek. Každý je iný. Každý má iné zámery, nádeje, myšlienky, predstavy.
Miešaný český a slovenský tím dobrovoľníkov tu je od jesene minulého roka. Začínal na veľmi blízkom hraničnom
prechode Berkasovo-Bapska, kde na jeseň suploval chýbajúce srbské bezpečnostné a humanitárne zložky. Viac ako 
sto najmä mladých Čechov a Slovákov tvorilo koridory, upokojovalo tisíce ľudí čakajúcich natlačených v dave, v ktorom ľudia nevedeli, kde sú, na čo čakajú, koľko budú čakať a kam idú. Bez profesionálnych školení riadenia davu, bez podpory, bez postelí a poriadneho jedla, na nohách 20 hodín denne, spiac vo vlastnom aute, na ktorom prišli za vlastný benzín. Rozdávali dostupné jedlo a oblečenie. Ak by dav nezvládli, riskovali vlastné zdravie a život. Asi len preto, že v tých druhých videli ľudí bez ohľadu na politické reči a debaty na facebooku. Vďaka nim nikto nebol ušliapaný a utečenci sa možno prvýkrát po vstupe do Európy stretli s tým, že ich niekto bral ako ľudí a rozprával sa s nimi vážne aj o maličkostiach. Vyfajčil s nimi cigaretu. Spravil selfie. Dal im pocit, že sú ľudia. Títo ľudia dnes nesú v hlave spomienku, že sa na nich nešlo s obuškami a mladí Slováci a Česi hovoria o dňoch, ktoré im navždy zmenili pohľad na svet. Tisíce ľudí v rukách sto česko slovenských študentov a dovolenkujúcich pracujúcich. Bahamy, krásna pláž :)
Dnes to oproti jeseni funguje ako hodinky. Pohyb organizuje srbská polícia, zapájajú sa srbskí sociálni pracovníci, UNHCR, Lekári bez hraníc a niekoľko menších európskych mimovládok. V Adaševci strávia len pár hodín čakajúc na info, že do blízkeho mesta Šid prišiel prázdny vlak z Chorvátska. V aspoň trochu ľudských podmienkach, s drobnou stravou v trojposchodových posteliach Lekárov bez hraníc… s čiapkou a rukavicami od Čechov a Slovákov. S loptou, s ktorou si bez akéhokoľvek jazykového porozumenia zahráme futbal, rozdelení do tímov. Pridajú sa aj srbskí policajti. Tiež ľudia. Možno tí istí, ktorí minulý rok pre chaos a dezorganizáciu museli brať obušky a slzáky. Pri futbale so základnými informáciami a naplnenými základnými potrebami nemá nikto problém.
Nevieme, čo bude ďalej. Ako rozhodne veľká politika, ako budú ďalej reagovať krajiny ako Nemecko, Švédsko, Rakúsko, čo spraví Turecko a ako sa bude vyvíjať samotná Sýria. Nevieme a ani to neovplyvníme. Určite nie debatami na facebooku.
Ako to vyjadril jeden z dobrovoľníkov – boli by sme veľmi radi, keby tu neboli, keby sem nechodili, keby sem nemuseli chodiť. Bolo by to úžasné, keby boli doma. Boli by to lepšie pre nich aj pre nás. Ale nie sú doma.
Nenávistné postoje nie sú cestou, tu to vidno. To, čo zanecháva stopy, je ústretovosť. Zažili sme ju z oboch strán. Utečenci už nie sú všetci ako jeden. Za každým je príbeh.
Napadá mi, že možno sem mnohí dobrovoľníci nechodia preto, aby pomáhali. To nie je to podstatné.
Prišli, aby stretli.
Aby sa stali priateľmi.
Priateľmi ľudí na úteku.
Priateľmi ľudí, s ktorými sa už nikdy nestretnú.
A bez štipky sentimentality, ani jedna strana na to nezabudne.
Áno, sú tu aj takí, ktorí nám prinesú problémy. Viem, že máme dosť svojich. Ale kašľať na vychodené a pohodlné cesty.
Mimochodom, zachytili ste, že po incidentoch v Kolíne sa zorganizovala skupina sýrskych utečencov, ktorá ako symbolické ospravedlnenie za útoky zo strany iných nakúpila kvety a rozdávala ich ženám v Kolíne? https://www.youtube.com/watch?v=QwU05yFocfg
Nuž len toľko. Utečenci sú rôzni. Tak ako aj my Slováci. A … keď budete mať príležitosť, skúste ich neobísť, ale stretnúť. A stať sa aspoň jednorazovými priateľmi. Je to fakt jednoduché.
Zo skúsenosti ďalších dobrovoľníkov:
Marián Záhradník
Na dne Mariánskej priekopy
Po mesiaci sa naši mladí opäť stretli v Katolíckom dome, aby spoločne strávili piatkový mládežnícky večer. Tentokrát sa ocitli na dne Mariánskej priekopy.
Celý animovaný večer sa niesol v hesle: „Zachráňte rybára Juraja!“ Mladí sa ho pokúšali zachrániť v štyroch tímoch. Lenže nebolo to také ľahké. Museli splniť niekoľko úloh, pri ktorých si precvičili prácu v tíme, trpezlivosť a logické uvažovanie. Okrem toho tu nechýbala rodinná atmosféra, spoločenské hry a občerstvenie.
Na najbližšom mládežníckom večeri, ktorý bude 1.4.2016, mladí navštívia Ameriku.
Púť zamestnancov Detského charitného domova z Považskej Bystrice k Bráne milosrdenstva
Myslím si, že biblický príbeh o Aramejčanovi Námanovi, ktorý na radu otrokyne svojej manželky prichádza do Izraela za Božím mužom Elizeom, aby ho uzdravil od malomocenstva, je nám pomerne známy. Čítame, že vojvodca Náman mal najväčší problém s tým, že ako liek mu prorok ponúkol kúpeľ v „obyčajnej“ rieke Jordán. S prchkosťou vyjadruje toto svoje sklamanie. „Nazdával som sa, že naisto vyjde ku mne a bude vzývať meno Pána, svojho Boha, rukou sa dotkne miesta a odstráni malomocenstvo. Nie sú rieky Damasku Abana a Farfar lepšie ako všetky rieky Izraela?!“ (2 Kr 5, 11-12) Ale uzdravenie napokon získal vďaka svojej schopnosti počúvať radu.„Keby prorok žiadal od teba veľkú vec, neurobil by si to? O čo skôr, keď ti povedal: Okúp sa a budeš čistý!“ (2 Kr 5, 13) Napokon sa v Jordáne okúpe a prostredníctvom tejto vody získava uzdravenie. Je mu jasné, že to nie je zásluhou „obyčajnej vody“, ale že ide o zásah Boha Izraela. „Teraz viem; že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli.“ (2 Kr 5, 15) Toho Boha, ktorý si poslúži aj takýmito obyčajnými vecami.
Je to povzbudzujúce posolstvo aj pre každého z nás. Aj nám sa ponúkajú jednoduché symboly, prostredníctvom ktorých môžeme získať obrovské milosti. „Obyčajné dvere“ nášho kostola v tomto Roku milosrdenstva patria tiež do tejto kategórie. Vďaka Bohu, mnohí si to aj uvedomujú. Prechádzajú cez túto kostolnú bránu vo viere, že je skutočne bránou k stretnutiu sa s Božím milosrdenstvom.
V piatok 11. marca tak urobila aj skupina pútnikov z Považskej Bystrice. Zamestnanci a pedagógovia Detského charitného domova putovali do dubnického chrámu, aby získali milosť odpustkov a požehnanie vo svojom namáhavom poslaní. Saleziáni ich prijali s veľkodušným srdcom. Poslúžili im sviatosťou zmierenia a slávili s nimi Eucharistiu. Takto mohli pútnici skutočne zakúsiť milosrdenstvo Božie aj cez tieto „obyčajné“ symboly. Nech sú v tom povzbudením aj nám domácim, ktorí máme túto príležitosť každý deň.
(don Jozef Ragula SDB)
