Desiatok za slušné Slovensko

/v

Stovky, tisíce, desaťtisíce ľudí naprieč celým Slovenskom. Zjednotení v tú istú hodinu pre jeden jediný cieľ: modliť sa za svoju krajinu. Modlitba má moc meniť.

Preto Ťa pozývame každý deň o 22:00 k modlitbe jedného desiatku Ruženca za Slovensko. Za našu vládu, opozíciu, politikov aj nás všetkých. Nemusíš nikam chodiť, nepotrebuješ nič špeciálne. Iba tri minúty denne a desať prstov. Samozrejme aj bratov a sestry všetkých kresťanských denominácii pozývame pripojiť sa k modlitbe formou, ktorá im je najvlastnejšia.

Spolu sa za Slovensko budeme modlievať denne o 22:00 do 25. marca, 30. výročia sviečkovej manifestácie. Nadviažme na tých, ktorým osud Slovenska nebol ľahostajný.

(zdroj: Catholic Gentlemen´s club)

Anka Kolesárová bude čoskoro blahoslavená

/v

Slovensko bude mať novú blahoslavenú. Svätý Otec František prijal v utorok 6.3. na osobnej audiencii kardinála Angela Amata SDB, prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, a schválil dekrét o mučeníctve Božej služobníčky Anny Kolesárovej, ktorú v závere druhej svetovej vojny zastrelil ruský vojak. Mladé dievča zomrelo, aby si zachovalo nevinnosť.


Životopis Anny Kolesárovej

Narodila sa 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom ako dcéra Jána Kolesára, prezývaného po mame Hruška, a Anny, rodenej Kušnírovej. Pokrstená bola hneď na druhý deň 15. júla.

O 10 rokov neskôr stratila mamu, ktorá zomrela na zápal pľúc. Anka ako jediná žena v domácnosti, mala len staršieho brata, musela prevziať zodpovednosť za domácnosť a nahradiť mu matku. Mala veľa kamarátok, ale teraz kvôli povinnostiam ich už nestíhala navštevovať. Preto sa rozhodli, že sa budú schádzať u Kolesárovcov. Spolu potom chodili na sväté omše, ruženec či litánie do blízkeho kostola. Žila veľmi skromne a jednoducho. Dbala o svoju povesť a čistotu. Pravidelne pristupovala k sviatosti zmierenia a Eucharistii. Každú sobotu sa chodili modliť ruženec k susedom Podhorínovcom.

Prišla však druhá svetová vojna a na jej konci v roku 1944 prechádzal cez Vysokú nad Uhom aj front. Boje trvali niekoľko týždňov a vystrašení dedinčania sa skrývali v pivniciach. Ján Kolesár-Hruška, Anka a Miško spolu so susedmi sa ukrývali v pivnici pod kuchyňou. Ruských vojakov predchádzal chýr, že v Užhorode rozbili pálenicu a teda zásob majú dosť. Anka chodila oblečená v šatách svojej nebohej mamky, aby pôsobila dojmom vydatej ženy a uchránila svoju čistotu.

Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak našiel pivnicu a ľudí, ktorí sa v nej skrývali. “Haňka, daj mu niečo zjesť, iste je hladný,” povedal Ján Kolesár svojej šestnásťročnej dcére. Anka počúvla a išla do kuchyne pripraviť niečo vojakovi pod zub. Po chvíli si však všimol, že pod šatami dospelej ženy sa skrýva mladé dievča a začal na ňu naliehať, aby sa mu oddala. Odmietla aj napriek hrozbám, že ju zabije. Vytrhla sa mu z rúk a bežala k otcovi a bratovi do pivnice. Nahnevaný vojak ju nasledoval, namieril na ňu automat a zakričal: “Rozlúč sa s otcom!” Anka vykríkla: “Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef…” v polovici modlitby vojak vystrelil dve rany, do hrude a do tváre.
Boje neutíchali a tak s jej mŕtvym telom stravili celú noc v pivnici. Na druhý deň neskoro večer ju potajomky a bez kňaza narýchlo pochovali. Zbúchali jednoduchú truhlu z dosák zo stodoly a vykopali plytký hrob vedľa jej nebohej mamky. Pohrebné obrady vykonal farár Anton Lukáč 29. novembra 1944. Hneď po pohrebe do matriky zapísal Hostia sanctae castitatis, teda obeť svätej čistoty. Takisto pripísal, že krátko pred smrťou pristúpila k sviatosti zmierenia a svätému prijímaniu.

Jej hrob navštívia každoročne stovky mladých. Prvé stretnutie mladých na podnet svedectva mučeníckej smrti Anny Kolesárovej sa uskutočnili v roku 1999. Odvtedy sa konajú pravidelné púte.

(zdroj: www.tkkbs.sk)

Spoznať bližšie Annu Kolesárovú je možné na stránke annakolesarova.sk.

 

Časopis Don Bosco Dnes píše aj o Máriinej Dubnici

/v ,

Dvojmesačník Don Bosco Dnes, ktorý sa posiela dobrodincom a priateľom dona Bosca na celom Slovensku, prichádza v marcovom čísle s novou rubrikou „Naše diela“, kde sa ako prvé malo tú česť predstaviť práve to naše v Dubnici nad Váhom (str. 10-11). V tomto čísle sa tiež dočítate o prvom slovenskom saleziánovi-biskupovi Mons. Vladimírovi Feketem, o zázraku, ktorý zažil hlavný predstavený don Ángel a nájdete tam aj rozhovor so svetovým prezidentom Združenia exallievov Michalom Hortom pochádzajúcim zo susednej Novej Dubnice. 

Olympijské korčuľovanie na Dubnických jazerách

/v , , ,

Po „jarných“ prázdninách, kedy sa roztopili mnohé ľady medzi nami, prišla konečne „zima“ a aj my sme si tak mohli na Dubnických jazerách vyskúšať niektoré olympijské disciplíny: hokej bez súperov a gólov, curling na stoličke, rýchlokorčuľovanie, krasokorčuľovanie či stíhacie preteky alias naháňačku. Už teraz sa tešíme na ďalší spoločný výlet, ktorý bude už tradične na veľkonočný pondelok.

(don Štello SDB)

Zoznámte sa s novou érou Festivalu LUMEN

/v , , ,

V polovici júna naplnia ulice Trnavy tisícky mladých z celého Slovenska. Gospelový festival, najväčší svojho druhu v strednej Európe, ponúkne od 15. do 16. júna to najlepšie zo slovenskej i svetovej hudobnej scény. V poradí 26. ročník prináša navyše nový dizajn, ktorý upriamuje pozornosť na žiaru.

Festival Lumen každoročne priláka svojím dvojdňovým programom mladých zo Slovenska i zahraničia a rok čo rok ponúka novinky v rámci programu aj organizácie. Tentoraz prekvapuje modernizáciou vizuálu. Vynovený dizajn a s ním novú éru festivalu sprevádza aj motto tohto ročníka, slovné spojenie „Be brave“, ktorým organizátori vyzývajú mladých k odvahe. „Celá cirkev dnes žije týmto mottom. Na jednej strane Sv. otec František stále povzbudzuje mladých, aby sa nebáli, aby neboli gaučovými kresťanmi a s odhodlaním išli dopredu. Zároveň je aj stretnutie P18 zamerané na odvahu, rovnako nás k odvahe sprevádzal v septembri blahoslavený Titus Zeman, ktorý príkladne žil v duchu odvahy. Je tu mnoho dôvodov prečo chceme, aby bol tento ročník o odvahe,“ hovorí riaditeľ festivalu Ján Holubčík SDB.

(zdroj: www.saleziani.sk)

Viac informacií nájdeš na oficiálnej stránke fln.sk a už teraz sa tešíme na spoločnú cestu z Dubnice do Trnavy!

Animák o sv. Františkovi Saleskom

/v , ,

Každé dva mesiace ponúkajú saleziáni a sestry saleziánky dubnickým animátorom tzv. ANIMÁK, na ktorom môžu trošku animátorsky a ľudsky podrásť. Tentokrát nemal formu víkendovej chatovačky, ale „objal“ jarný prímestský tábor, na ktorom sa aj väčšina z nich zúčastnila.

Prvá časť bola v sobotu (17.2.) pred táborom, kedy sa okrem posledných príprav na tábor pripravili počas duchovnej obnovy aj srdcia tých, ktorí mali byť dušou všetkých hier a aktivít. Druhá časť Animáku začala vo štvrtok (22.2.) po tábore. Zhodnotili sa štyri bohaté dni, zjedla jumbo pizza, upratali všetky klubovne a začal sa oddychový večer. Spojení s olympionikmi si animátori vyskúšali „indoorový“ biatlon, po ktorom si ešte pozreli jeden film, ktorý dal sympatickú bodku za celým dňom.

V piatok ráno začala samotná formačná časť Animáku, ktorá bola venovaná človeku, ktorého meno nesie celá veľká („saleziánska“) rodina dona Bosca – sv. František Saleský. Jeho život a originálnu svätosť priblížila prezentácia a štyri aktivity, v ktorých si animátori mohli vyskúšať šermiarske umenie, obhajovaciu reč, písanie listu tušom a tiež zahratie scénky na známe výroky sv. Františka: „Viac múch sa chytí na kvapku medu ako na sud octu.“ / „Aj jedna duša je veľká diecéza.“ / „Choroby srdca ako aj choroby tela prichádzajú na koni a rýchlo a odchádzajú peši a pomaly.“ / „Daj mi duše, ostatné si vezmi.“

Bohatý týždeň na animátorské skúsenosti a zážitky potvrdil, že skutočným „tajomstvom Kaťáku“ sú jeho animátori.

(don Peter Štellmach SDB)

Tajomstvo Kaťáku – 4. deň

/v , , ,
Štvrtý a zároveň posledný deň jarného prímestského tábora sme začali celkom pokojne. No to iba dovtedy kým neprišiel don Magura a nepovedal nám, že mu ukradli všetky dokumenty. Vďaka nájdeným stopám sme zistili, že to bol jeden účastník, ktorý bol nahnevaný, že sme mu nedovolili byť animátorom.
Aby nám vrátil ukradnuté dokumenty, museli sme robiť to čo nám prikáže. Takže sme zažili doobedie plne vyzývačiek. Boli aj medzi skupinkami, ale aj proti „animátorovi“. Keď sme ich splnili, tak sme išli na svätú omšu, kde sme sa v kázni dozvedeli, čo to znamená byť animátorom.
Po obede a hrách sme začali pripravovať obhajobu na súd. Súd bol tak na vážkach, ale ručičky váh pomohol presunúť don Kosmál, ktorý doniesol pravý testament. Vďaka nemu sme vyhrali súd a Kaťák nám ostal. No taktiež sme sa dozvedeli, že v Kaťáku je schovaný poklad, ktorý sme našli. A tak sme sa síce unavení, no šťastní, mohli pobrať domov.
(Lukáš Rajec)

Tajomstvo Kaťáku – 3. deň

/v , , ,
V tretí deň tábora sme sa vybrali na výlet do Banskej Bystrice. Po vyše dvoch hodinách cesty a jednej zastávke na pumpe sme dorazili do cieľa. Najskôr sme si pozreli pamätník SNP a vystavené tanky. Potom sme sa rozdelili na tri skupiny, v ktorých sme si postupne prezreli námestie,  štúdiá TV Lux a Rádia Lumen. To bol pre všetkých veľký zážitok.
Po prehliadke sme sa presunuli na sídlisko Sásová ku saleziánom do Salezka, kde sme strávili pekný voľný čas v oratku. Tiež tam na nás čakal pripravený chutný obed, po ktorom sme sa zúčastnili svätej omše v Kostole Panny Márie, Pomocnice. Následne sme sa unavení, ale zdraví a šťastní vydali na cestu domov. Aby toho nebolo málo, v autobuse sme si spravili „menšie“ spevácke okienko. Zajtra nás čaká veľké vyvrcholenie tábora a tiež súd so záhadným pánom D. Čo myslíte, podarí sa nám dokázať vyhrať a dokázať, že Kaťák je náš?

(Lukáš Rajec)

Tajomstvo Kaťáku – 2. deň

/v , , ,

V druhý deň nášho tábora sme pokračovali v načatej práci. Keďže v predchádzajúci deň sme zistili, že pred saleziánmi bola v budove Kaťáku ZUŠ-ka, hneď ráno sme sa vybrali zistiť, čo o ňom vedia tam.

Potrebovali sme sa dostať ku riaditeľovi, no najskôr sme museli prejsť previerkou od učiteľov. Naučili sme sa tancovať Tanec priateľstva, napísať husľový kľúč a taktiež sme si namaľovali obrázky a vytvorili a´capellu. Keďže skúškami sme prešli, naši učitelia nás poslali získať informácie do súčasnej ZUŠ, kde sme sa od jej riaditeľa dozvedeli, že zmluvu s predchádzajúcim majiteľom budovy stratil na rôznych miestach v Dubnici. Pomocou máp s vyznačenými štyrmi variantmi ciest a tiež približných miest nálezu sme sa preto cestou do Kaťáku po skupinkách vybrali nájsť stratené časti zmluvy.

Tie sme úspešne našli a zo zmluvy nám bolo jasné, že pred ZUŠ-kou boli v Kaťáku potraviny, ktoré sa časom pretransformovali na fast-food. Vedúci fast-foodu nám bol ochotný pomôcť pod podmienkou, že mu zoženieme hranolčeky, ktoré sa mu minuli. Po tom, ako sme našli recept, sa na farskej záhrade a ihriskách začala naháňačka za surovinami. No nemali sme to veľmi jednoduché, pretože nás popritom naháňali McAnimátori. Tých sme spoznali podľa toho, že boli veľmi tuční.

Nakoniec sme všetko zvládli a dostali sme tip, že ďalšie informácie môžeme nájsť v jame pod pódiom. Tam sme objavili staré plagáty z kina, kotúčovú pásku a premietačku. Z toho sme usúdili, že ešte pred potravinami sa na týchto miestach prevádzkovalo kino. Aj v súvislosti s tým sa zajtra všetci odoberieme do Banskej Bystrice, aby sme navštívili štúdiá TV Lux a Rádia Lumen. Všetci sa už na výlet tešíme.

(text: Lukáš Rajec; foto: Paulína Hírešová)

Tajomstvo Kaťáku – 1. deň

/v , , ,
Prvý deň tábora sa začal miernym, vlastne veľkým rozruchom. Uprostred toho, ako sme sa spokojne zabávali, sa medzi nami z ničoho nič objavil nejaký právnik s robotníkmi, ktorí tvrdili, že Kaťák nám nepatrí a máme ho opustiť, lebo ho idú zbúrať. A to sa nám, samozrejme, nepáčilo.
Keďže Peťovi Magurovi sa nepodarilo nájsť doklad o tom, že Kaťák je náš, rozhodli sme sa konať. Najskôr sme prehľadali najpravdepodobnejšie miesta, kde by sa o tom mohli nachádzať nejaké dôkazy. V pátracích tímoch sme sa vybrali na povalu, do saleziánskeho domu za don Kosmálom, ktorý nám porozprával niečo o histórii, našli sme našu kronikárku Veroniku, ktorá nám poskytla staré kaťákovské kroniky, a niektorí zabehli pozrieť do mestského parku. Na týchto miestach sme okrem iného objavili rodokmeň dajakého starého rodu, videá, ktoré nám viac povedali o histórii, tiež sme našli zmluvu, ktorá dokazuje, že saleziáni právoplatne kúpili Kaťák od ZUŠ-ky.
Po svätej omši a po obede sme sa riadne chystali na ďalšie stretnutie s právnikom. Pre istotu sme si vyrobili transparenty, na ktorých sme vyjadrili, že Kaťáku sa len tak nevzdáme. Keď prišiel právnik, don Peter Magura mu predniesol zmluvu, ktorú sme našli. On ju však nepokladal za dostatočný dôkaz a následne na nás robotníci zaútočili papierovými guľami. V tvrdom boji sa nám nakoniec podarilo robotníkov vyhnať z Kaťáku a kým právnik utekal, len stihol zakričať, že sa vo štvrtok vidíme na súde. Uvedomujeme si teda, že túto bitku sme vyhrali, no vojnu ešte nie, a preto sa zajtra pustíme do pátrania po pravde a dôkazoch o nej.
Pretože „Kaťák je náš a my sme tu DOMA!“
(Lukáš Rajec)