„Svojím anjelom dá príkaz o Tebe, aby si si neuderil nohu o kameň.“
A tak sa to partia mladých (i starších) odvážlivcov vybrala overiť na Martinskú ferratu – zaistený skalný chodník.
Spoločná eucharistia (a káva z automatického kávovaru) sa ukázali ako vhodný začiatok a že zmysel pre humor nechýba ani vozidlu sa ukázalo, keď sa pokazilo priamo pri domovskom servise. Po chvíľkovej low-cost oprave stavili skôr na vieru ako opravu samu a čoskoro začal výstup. Keďže predchádzajúcej noci popršalo, mokré a šmykľavé nebolo iba koryto potoka, v ktorom sa ferrata nachádza, ale všetko.
Na rozdiel od počasia, ktoré sa stále zlepšovalo sa náročnosť chodníka postupne stále stupňovala a čoskoro prišlo i na rebríky, kovové stupy a laná. Odmenou bol o to väčší zážitok a zadosťučinenie. Cestou prebehlo pár neformálnych dialógov (i slivka) s ostatnými turistami. Na vrcholovej fotke, vďaka Bohu, je počet osôb rovnaký ako na úvodnej, lebo „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých“. „Škoda, že som si nezobral svojho šarkana“ – vypovedal jeden zo zúčastnených, keď sa na vrchole Martinských holí ujal neúprosný vietor sušiť dopotené šatstvo.
Počas zostupu turisti pozdravili P. Máriu sv. ružencom a o chvíľu neskôr, počas návštevy Martinského národného cintorína, snáď ubudlo z očistca zopár svätých duší. O ceste späť Vám autor tohoto článku veľa povedať nevie, „lebo on dáva svojím miláčikom spánok“.
autor: Michal Granát
Turistika, ktorá rozprúdila adrenalín v tele
Dážď, hmla, ťažké a tmavé oblaky. Takto to vyzeralo ráno v tretí novembrový deň. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa to zruší. Všetko vyzeralo, že je márne. Ale nie tak to nebolo. Bol tu záblesk optimizmu, že počasie sa umúdri a bude hrať na strane turistov.
Turistika, slovo, ktoré niektorým naháňa strach iných povznáša bližšie k výšinám. Alebo inak. Kto by sa vybral na martinskú ferratu? V novembri? No predsa naši saleziáni spolu so svojimi animátormi a spolupracovníkmi.
Prečo práve ferrata? Proste, už ich nudí chodiť po vyšlapaných chodníkoch, chceli rozpumpovať krv v žilách, zažiť adrenalín. Nie nebolo to až také hrozné. Ale to už predbieham. Prejdeme si to všetko po poriadku.
Vibramy obuté, účasť na spoločnej svätej omši dobrovoľná – napriek tomu sa jej všetci zúčastnili. Raňajkami u saleziánov zasýtený a nabitý elánom sa vydali na cestu. Najprv do Martina, presnejšie Martinské Stráne. Dokopy siedmi odvážni turisti, možno aj pútnici. Odtiaľ začala pravá turistika. Ich cieľ boli Martinské hole (lyžiarske stredisko). Áno, optimizmus sa vyplatil. Nebo prežiarili slnečné lúče. Spočiatku to bola prechádzka ružovou, ale ešte stále mokrou záhradou. Niekedy sa objavili drevené mosty ponad horský potôčik, sem-tam sa pokĺzla noha.Nič ťažké. Zatiaľ žiadne straty na životoch.
Asi po jeden a pol hodine sa tu objavili prvé skaly. Neskôr železné rebríky a nakoniec skaliská. Tu sa výprava zastavila. Dostali sa na križovatku. Možnosť voľby. Ľahšia trasa alebo ťažšia? Voľba padla na tú ťažšiu. Ozajstná ferrata. Určite by ste radi chceli vedieť, čo je tá ferrata. Ferrata je zaistená cesta železnými lanami. Pre zvýšenie bezpečnosti sa niektorý istili svojimi vlastnými. Liezli po skale ponad zurčiaci vodopád až na jej vrchol, odkiaľ sa už bez istenia dostali najprv po náročnejšej a neskôr po lesnej ceste do lyžiarskeho strediska. Tam si oddýchli, pojedli chutný obed a pokochali sa nádherným výhľadom na Martin, Vrútky a okolité vrchy pokryté farbami jesene.
Po namáhavej ceste nahor, sa vybrali cestou nadol. Na miesto odkiaľ začali. Ale nebojte sa! Nie už po takej náročnej trase. Vybrali si cestu cez les. O niečo ľahšiu.
Keď sa vracali naspäť domov, zastavili sa v Slovenskom národnom cintoríne v Martine. Odtiaľ sa unavení, ale šťastní s prírodou v srdci a na topánkach vydali do Dubnice. Za nádherné počasie, zážitky a ochranu počas túry patrí veľká vďaka Pánu Bohu a Panne Márii.
autor: Jaro Minárik
