Opustili nás dvaja hokejbaloví velikáni
Musíme úprimne priznať, že z toho nie sme veľmi nadšení. Bohužiaľ však, ako to v dnešnom športovom svete chodí, hráčov svetovej triedy je málo a preto môžeme nad týmito rozhodnutiami prižmúriť očko. Určite bude platným členom pri výchove hokejovej mládeže na ďalekom východe (Aďka) a úspešne bude hájiť znak dvojkríža pri medzištátnych zápasoch na misii v Taliansku (Štellko). Aby som však stále neplakal, poďme trošku poďakovať…poďakovať Pánovi, že sme mali tú česť zahrať si s nimi, a to takmer každý týždeň od minulého leta.
Slušnosť káže začať pri dáme. Asi nikto by pri pohľade na toto krehké stvorenie nepovedal, aká zdatná hokejbalistka vie byť Aďa na ihrisku. Niet sa čo čudovať. Možno viacerí z vás neviete, že Aďa už dávno absolvovala to, čo čaká Štella v Turíne. Ešte predtým, ako si ju Pán povolal za nevestu, brázdila ľadové plochy s dvojkrížom na drese. Mám taký pocit, že vedľa neho bolo vyšité aj kapitánske C-čko. A kapitánkou bola aj u nás na ihrisku. Prítomnosť ženy, zvlášť rehoľnej sestry, dodávala nášmu mužskému, často zdravo agresívnemu, spoločenstvu potrebný pokoj a rozvahu. Naučila nás, že aj keď hokejbal niekedy dosť bolí, nemusí to byť až také zlé. Stačí byť len trošku ohľaduplnejším protihráčom. Koniec-koncov, hráme len pre radosť. Z našich úst razom vymizli slová, ktoré by z našich úst nemali vychádzať, do veľkej miery sa vytratili aj mená Ježiša a našej nebeskej matky. A aj keď niekedy letela loptička príliš vysoko a hokejka v hneve udrela o mantinel, vždy sa usmiala a povedala niečo povzbudivé. Naučili sme sa pri nej, že ak je aj žena hocijako fyzicky silná, vždy musíme my –mužské pokolenie, brať na ňu ohľad. A pri týchto situáciách sa odkryla krása Božieho plánu, ktorý nás stvorili rovnocennými, ale predsa rozdielnymi.
Ak Aďa stelesňovala pokoj, kľud a rozvahu, Štella môžeme označiť za čistý protiklad. Neľakajte sa – je to kompliment! Od sekundy, kedy sa ocitol na betónovej ploche, zmenil sa na nepoznanie. Úsmev razom vymizol a z jeho tváre a očí bolo čítať len túžbu zvíťaziť. Ak sa nepodarilo zvíťaziť v zápase, muselo sa podariť vyhrať každý jeden súboj. Poviem vám, Štello je pre každého protihráča testom trpezlivosti. Bol jednoducho vždy a všade. Zrazu ti niekto podvihol hokejku, zrazu ti niekto vypichol loptičku. Zabránil gólu a mihnutím oka už ohrozoval súperovu bránku. Jeho rozvaha sa prejavovala najmä v túžbe dať zo seba všetko. A myslím, že to je to, čo Štella charakterizuje aj ako saleziána-kňaza. Môžeme v krátkosti skonštatovať, že aj pri hre si zachoval salezianského ducha, ba čo viac, ešte ho viac živil. Stal sa nám príkladom toho, že všetko, čo robíme, máme robiť v prítomnosti Boha. Naučil nás, že šport je darom a je len na nás, akým spôsobom budeme Bohu vďační, že môžeme behať, skákať, hrať hokejbal, či iný šport.
Aďa a Štello. Typologicky odlišní hráči, každí s inými úlohami od svojho nebeského trénera. Don Bosco kedysi povedal, že na ihrisku spoznáš ich pravú tvár. A ich tvár je skutočná, radostná a plná dôvery v toho, komu slúžia. Sme radi, že cez úžasný šport aj nás priviedli o krôčik bližšie k svätosti.
Za všetko veľmi ďakujeme. Držte sa!
(Autor: Marek Strapko)
