DOBA KAMENNÁ
Po nočnej hre a výdatnom spánku,
zobudili sme sa do príjemného ranného vánku.
Spolu s Izou a Vendelínom,
ocitli sme sa v čase inom.
V dobe kamennej to veru nebolo také ľahké,
urobiť príbytok, založiť oheň a pripraviť si šaty z lístia také.
Vyzývačky nás vyzvali,
aby sme si sily medzi skupinkami otestovali.
Po svätej omši, večeri a programe,
ešte zvládnuť skúšku odvahy máme.
Tmu a strach premôžeme
a na ďalší deň sa v cestovaní v čase pripravíme.
CESTA ČASOM
A nastal vytúžený deň,
a my sme rozhodli práve preň.
Autobusy sme naplnili,
a za dobrodružstvom vyrazili.
Podskalie nás privítalo,
a svoje poklady ukázalo.
Podľa farieb sme skupiny vytvorili,
spolu sme sa zoznámili.
Boli sme aj na návšteve,
u babky Vendelína a Izy drahej.
V špajzy našli vzácnu vec…
Ale pekne poporiadku,
na úvod len túto správu krátku.
Svetovú zložku v počte viac ako 13-tisíc sestier saleziánok obohatili v prvú augustovú sobotu dve nové sestry. Jednou z nich je rodáčka z Dubnice nad Váhom sestra Alenka Badačová a druhou sestra Jana Marková z českých Držovíc.
Sestry Alena Badačová a Jana Marková
Prvé rehoľné sľuby zložili do rúk svojich provinciálok. Slovenskej provinciálke sr. Jane Kurkinovej a českej provinciálke sr. Jane Svobodovej. Svätú omšu celebroval provinciál saleziánov Jozef Ižold, SDB. Okrem neho svätú omšu vysluhovala desiatka kňazov zo Slovenska i zástupcovia z Česka.
Svoj veľký deň približuje farníčka, už sestra Alenka Badačová: „Tento deň som prežila vo veľkej radosti a pokoji. Vnímala som to ako zázrak – ako dar aj vďaka mnohým modlitbám a obetám, ktoré sú neviditeľné a predsa také citeľné. Tento deň sa stal mojou verejnou odpoveďou na Pánovo volanie a ja som už Jeho nevestou. Verím, že sám Pán, ktorý zostáva stále verný, mi pomôže v tejto vernosti až do konca.“
Obe sestry zo Šamorína, kde prežili dva roky noviciátu, odchádzajú. Prvým pôsobiskom sr. Aleny Badačovej bude na najbližšiu dobu Banská Bystrica a sr. Jana Marková poputuje do českej Plzne.
(ostatné fotografie zo slávnosti čoskoro pridáme)
V pondelok 1. augusta naša škola opäť ožila detským džavotom. Aby si niekto omylom nemyslel, že na cirkevných školách sú prázdniny o mesiac kratšie, hneď treba vysvetliť, že sa začal iba prímestský tábor. Zhruba päťdesiatka detí si vyskúšala školu aj z iného pohľadu. Niekoľko učiteliek a rodičov pre nich pripravilo zaujímavý program, nielen v areáli školy. Táto prakticky poslúžila ako hlavný stan, ale program sa odohrával na rôznych miestach. Azda najkrajším zážitkom bol dvojdňový výlet do popradského Aquacity a Vysokých Tatier. Okrem rôznych tobogánov a množstva radosti z kúpania museli deti trochu siahnuť aj do zásobárne fyzických síl. I keď na Skalnaté pleso sme sa vyviezli lanovkou, následná túra až do Starého Smokovca niektorým dala poriadne zabrať. Krásne spoločné chvíle boli utužené aj nocovačkou v mládežníckom stredisku popradských saleziánov.
Doma nás ešte čakala tradičná pokladovka, ktorá pomohla deťom znova oprášiť mozgové závity. Napokon, celý tábor nemohol v tieto dni vyvrcholiť inak ako športovou olympiádou. Vďaka obetavým pedagógom našej školy môžu deti zažiť aj takéto chvíle. Nech im to odmení náš Pán bohatým požehnaním.
(don Jozef Ragula)
Keď som rozmýšľala nad týmto článkom, tak som prišla na to, že tento príspevok nebude iba o faktoch, ktoré sa tu tiež vyskytnú, ale aj o pocitoch, zážitkoch a ľuďoch.
Ako hovorí názov môjho príspevku, Ukrajina má u mňa naozaj špecifické miesto. Myslím si, že je to tak (skoro) u každého, kto tam bol. O tom, ako som sa k tomu celému dostala, si môžete prečítať tu.
Tento rok som s Videsom absolvovala mesačnú misiu (alebo pobyt – názov nechám na Vás :) ). Počas tohto mesiaca som spolu s deviatimi dobrovoľníkmi absolvovala štyri týždne táborov pre ukrajinské deti. Tento rok sa niesol v duchu témy „Život je dar“ (Життя – це дар). Počas jednotlivých dní sme sa bližšie zamerali na svätcov saleziánskej rodiny, ktorých úryvky zo života sme deťom priblížili cez scénky v jednotlivé dni. Okrem scénok počas dňa nechýbali tance, hry, katechéza a krúžky.
Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že sme štyri týždne robili to isté, nie je to úplne tak. Okej, hlavná štruktúra bola tá istá, ale každá z dedín a miest, kde sme boli, má svoje špecifiká.
V prvej dedine Chudľove mávame asi najväčší tábor. Tu si veľmi intenzívne vychovávame našich nástupcov, teda domácich animátorov a animátorky. Niektoré z týchto animátoriek už boli tento rok zapojené do diania počas celého tábora.
Naším ďalším pôsobiskom bola dedinka Verbivka. Táto dedinka leží cca. 100 km od Kyjeva a na mape ju nájdete veľmi ťažko, ale dá sa to (sama som to skúšala :) ). Oproti Chudľovu je Verbivka maličká, pokiaľ ide o počet obyvateľov a o veriacich nehovoriac. Počas týždňa sa nám počet detí pohyboval od 8 do 50 detí. Keď mali oslavu Ivana Kupajla (ktorú som si preložila ako ukrajinskú verziu svätojánskych ohňov), tak nám na druhý deň prišlo dokopy okolo 15 detí. Zato však večer predtým bola na ihrisku celá dedina. Tu som zistila, že keď je človek (teda ja :D ) unavený, tak zaspí aj napriek diskotéke, ktorá bola na ihrisku hneď oproti nášmu domu.
Po rozlúčke s Verbivkou nasledovalo saleziánske a tiež pútnické miesto Novosilka. Novosilka, tak, ako naša Dubnica, je mariánskym pútnickým miestom. Nájdete tu ikonu Božej Matky a tiež prameň. Tu sme sa po príchode na 
miesto, tak, ako minulý rok, dozvedeli, že týždeň predtým už tu mali jeden tábor. Po miernom šoku (oveľa menšom ako predtým) sme sa pustili do príprava a rozdeľovania úloh na scénky a pod. Tento rok sme mali na pomoc aj saleziána brata Romana, ktorý je bývalý vojak. Poviem vám, mali sme pred ním (teda ja a kamarátka) poriadny rešpekt a ako som sa od neho neskôr dozvedela, tak aj on predo mnou :D. No po dvoch dňoch, ak rátame aj nedeľu, sa medzi nami všetkými prelomili ľady a dokázali sme fungovať v oveľa viac uvoľnenej atmosfére. Tá síce bola aj predtým, ale to sme boli ešte „dva tábory“ – Slováci a Ukrajinci. Zabudla som spomenúť, že v Novosilke sa vymieňali slovenská a čiastočné aj ukrajinská dobrovoľnícka skupina.
V Novosilke sa počet detí pohyboval od 40 do 77. Ten plný počet bol hlavne v stredu, keď nám otec Andrej vybavil pre tábor bazén. Našťastie nebol hlboký ani veľký, takže sme celý deň prežili bez ujmy.
A prišiel posledný týždeň. Ten sme prežili v 40-tisícovom meste Dubno. Podľa otca Romana tu pôsobí min. 5 cirkví. My sme pôsobili v gréckokatolíckej. V Dubne, aj keď to bol pre nás posledný týždeň, pre nich to bol prvý týždeň a ročník tábora (nultý ročník bol v podaní Ukrajincov minulý rok). Mysleli sme si, že program pôjde ako po masle, ale to by sme nemohli byť na Ukrajine. Počas príprav materiálov na tábor sme prišli na to, že rýchle balenie sa nevypláca. A tak sa stalo, že sme v Novosilke nechali štvrtinu našich vecí. Ale aby nám nebolo ľúto, tak sme si zasa 
zobrali niektoré ich veci :). Ešteže vieme dobre improvizovať a máme dobrých animátorov, ktorí vytiahli super hry. Tak sme miesto plánovaných hier hrali hru náhoda, pašeráci, boj o vlajku a pod. Poviem vám, tie hry deti poriadne chytili a to až tak, že vždy na druhý deň chodili za nami a pýtali si ich znova :). V Dubne sa nám tábor neskončil ani po odchode detí. Rodina otca Romana sa skladá z neho, jeho manželky pani Lesje a troch ich synov, pričom dvaja z nich si veľmi užívali prítomnosť toľkých animátorov u seba doma :). Z „atrakcií“, ktoré mali doma k dispozícií, si obľúbili skákanie na mojom matraci :D.
Týždeň ušiel ako voda a nás na konci čakalo detské slzavé údolie a naplnenie našich citových nádob v podobe milióna objatí. A potom, no nemaj tie rada :).
Aj keď teraz tento článok vyzerá tak, že sme sa nezastavili (čo bola pravda), pravdou je aj to, že víkendy sme mali na oddych v našom prestupnom meste Ľvov. Tu sme mali aspoň trochu času na dospávanie únavy z predchádzajúceho týždňa. Okrem toho nechýbala ani návšteva môjho obľúbeného centra vo Ľvove. Tento rok som zistila, že s orientáciou vo Ľvove nie som na tom až tak zle :D.
Tento rok bol opäť o prekonávaní vlastných limitov a únavy, tiež o opätovnom zistení, že aj napriek námahe, únave, svalovici z tancov a behania to celé za to stojí.
Klára Kubištelová
Hlavný predstavený saleziánov don Ángel Fernández Artime zverejnil znenie a základný rámec pre posolstvo Hesla na rok 2017: „SME JEDNA RODINA! Každý dom, škola života a lásky“. V línii pápeža a celej Cirkvi hlavný predstavený tento rok ponúka tému rodiny. „My sme rodina,“ je úvodné tvrdenie Hesla 2017, ktoré chce zvýrazniť, že rodina je miestom života a je školou života a lásky.
Výber témy pre Heslo 2017 je odpoveďou na žiadosť zhromaždenia Svetovej konzulty saleziánskej rodiny, ktorá jednohlasne prosila zaoberať sa rodinou, a to s pohľadom upretým na výzvy, ktorým ona čelí v nových okolnostiach, na uvažovanie dvoch zasadnutí Synody a na text apoštolskej exhortácie Svätého Otca „Amoris Laetitia“. Heslo na rok 2017 nechce byť uzatvorením diskusie, ale naopak, chce ponúknuť členom saleziánskej rodiny niektoré zdôraznenia, aby mohli tému rozvíjať. Hlavný predstavený číta tému rodiny v saleziánskom kľúči, pričom preberá hlavné nadpisy od pápeža a k tomu ponúka línie uvažovania, ktorých východiskom je dokument Saleziánska pastorácia mládeže – Základná koncepcia.
Už teraz sa môžeme tešiť na celé HESLO na rok 2017, ktoré vyjde začiatkom budúceho roku.
(www.saleziani.sk)
Tlačenice, horúčava, cestovanie, modlitba, čakanie, davy mladých, pápež a Božie milosrdenstvo. Tak nejak by sa dalo v skratke charakterizovať 31. svetové stretnutie mládeže, ktoré sa uplynulý týždeň uskutočnilo v neďalekom Krakove. Píšem neďalekom, pretože oproti Japoncom, Afričanom, mladým z Číny, Severnej a Južnej Ameriky alebo Azerbajdžanu, ktorých sme mali možnosť stretnúť, je bývalé hlavné mesto našich severných susedov skutočne za rohom. Naša malá dubnická skupinka mala to šťastie si okrem celoslovenského a celosvetového programu vychutnať aj pohostinnosť poľských rodín, v ktorých sme boli ubytovaní. A treba s vďačnosťou povedať, že vždy voľná sprcha, gauč alebo posteľ a bohaté domáce raňajky dokresľovali obraz našich svetových dní pestrejšími farbami ako karimatky rozložené v telocvičniach mnohých poľských škôl. V tomto ohľade sa nám – slovami štvrtkovej liturgie – ušiel lepší podiel, ktorý nám nebol odňatý. Toto pútnické pohodlie sme si vykompenzovali tlačením sa v električkách a autobusoch preplnených spotenými a spievajúcimi mladými. Autentický pútnický zážitok sme prežili aj po nastúpení na nesprávny vlak, ktorý nás namiesto pod Krakov, kde sme boli ubytovaní, vyviezol niekoľko kilometrov nad Krakov. No aj tu sa prejavila dobrota domácich, ktorí po niektorých prišli autami a iných čakali aj o druhej ráno s teplým čajom a večerou.
Okrem pekne pripraveného umeleckého a duchovného slovenského programu, ktorému predsedali takmer všetci naši otcovia biskupi v mestečku Skawina, sme mali tiež možnosť zažiť národnú púť do Svätyne Božieho milosrdenstva v Lagiewnikoch. Navštívili sme aj novodokončené dvojpodlažné Sanktuárium svätého Jána Pavla II. V tom okrem mnohých mozaiok od Marka Rupnika nájdete aj reverendu, ktorú mal pápež na sebe v čase atentátu, a, samozrejme, niekoľko vzácnych relikvií nielen tohto obľúbeného poľského svätého.
Aj saleziánska rodina mala svoje megastretko. Spolu s hlavným predstaveným a predstavenou sa stretlo niekoľko tisíc mladých z celého sveta, ktorých sa dotkol odkaz don Bosca. Mali sme tam možnosť sledovať krátke tanečné vystúpenia z mnohých krajín, v ktorých saleziáni pôsobia, tancovať a zabávať sa spolu, vypočuť si večerné slovko a okrem adorácie pre mladých azda to najkrajšie a najpodstatnejšie – spoločne sa dosýta najesť.
Program vrcholil stretnutiami so Sv. Otcom Františkom najprv na krakovských Błoniach a na záver po niekoľkokilometrovej pešej púti státisícov ľudí na Campus Misericordiae. Tam sme azda najviac zažili, čo sú to Svetové dni mládeže a čo to znamená jednota v rozmanitosti. Keď dva milióny ľudí potrebuje toaletu a vodu, ale každému sa chce spať, vstávať, spievať, modliť sa a rozprávať sa v inom čase, inom jazyku, s iným temperamentom a na tom istom mieste. Keď sa nás všetkých dotýkajú slová nášho spoločného pápeža. Keď táto masa spolu pokľakne pred Kristom v Najsvätejšej sviatosti a slávi spolu Eucharistiu. O tom boli a o tom sú Svetové dni mládeže, ktoré, ako povedal Sv. Otec v nedeľnej homílii, „sa začínajú dnes a pokračujú zajtra, doma, pretože tam ťa chce odteraz stretať Ježiš. Pán nechce zostať iba v tomto peknom meste alebo v milých spomienkach, ale túži prísť do tvojho domu, prebývať v tvojom každodennom živote: v štúdiu a prvých rokoch v zamestnaní, v priateľstvách a citoch, v plánoch a snoch. Ako je mu milé, keď mu v modlitbe toto všetko prinášame! Ako dúfa, že medzi všetkými kontaktmi a mejlami (četmi) každého dňa bude na prvom mieste zlatá niť modlitby! Ako túži, aby sa jeho Slovo prihováralo každému tvojmu dňu, aby sa jeho evanjelium stávalo tvojím, a aby bolo tvojím „kompasom“ na cestách života!”
(František Bartek)
Odporúčame kliknúť aj na nasledujúce odkazy, kde nájdete:
:: fotky SDM
:: videá SDM
Leto do detských sŕdc prináša rôzne zážitky. Ale môcť prežiť s otcom niekoľko dní v divokej prírode, to už má svoju hodnotu. A preto niekoľkí otcovia z nášho saleziánskeho strediska neľutovali ani dovolenku, ani námahu. Zobrali ťažký ruksak na plecia a spolu s deťmi vykročili v ústrety dobrodružstvu.
Vybrali sme sa do neďalekých Moravských Beskýd, ktoré ponúkajú menej náročnú, ale zato krásnu turistiku. Spoločne sme prežívali vzácne prvky otcovskej zručnosti, ako prežiť niekoľko dní v divočine. Deťúrence sa učili rozkladať a skladať stan, pripravovať jedlo, odolávať námahe a rôznym vrtochom počasia. Naberali odvahu spať v noci v lese, piť vodu zo studničky, rozkladať a strážiť zodpovedne oheň.
Odmenou boli nielen nádherné výhľady a krásna prírodná scenéria, ale aj množstvo dobrodružných zážitkov, napríklad pri výrobe lukov a oštepov a pri ich používaní. No a napokon, aj zaslúžený nanuk na Kohútke a záverečné kúpanie na „Balatone“ v Novom Hrozenkove. Bol to nádherný čas, vďaka zaň Pánu Bohu a všetkým zúčastneným.
(don Jozef Ragula SDB)
