EMAUZSKÍ UČENÍCI    

Lk 24,13-35

Znovuobjavenie nádeje

Veľkonočné príbehy nám odhaľujú rôzne spôsoby stretnutia so Zmŕtvychvstalým Pánom. Príbeh z Emauz je azda najvýznamnejší a bezpochyby aj najvýnimočnejší. Situácia učeníkov je dobre opísaná hneď na začiatku a odráža stav mysle, v ktorom sa môžeme ocitnúť aj my dnes. Učeníci zrejme majú všetko, čo potrebujú, aby uverili. Poznajú spisy Starého zákona, Ježišovo posolstvo, jeho dielo a smrť na kríži. Počuli aj posolstvo o vzkriesení. Ženy im oznámili svoju vlastnú skúsenosť, že „on žije“. Všetko márne. Pokračovali v ceste ponorení do smútku a skľúčenosti. Všetky nádeje vkladané do Ježiša sa rozplynuli so zlyhaním kríža.

Evanjelista navrhuje dva spôsoby, ako nájsť živú vieru v Zmŕtvychvstalého. Prvým je počúvať Ježišovo slovo. Napriek všetkému títo učeníci naďalej myslia na Ježiša, hovoria o ňom, uvažujú o ňom. A práve vtedy sa Zmŕtvychvstalý stáva prítomným na ich ceste. Ježiš je tam, kde si ho niektorí muži a ženy pamätajú a zamýšľajú sa nad významom jeho posolstva a jeho osoby, aj keď nie sú schopní rozpoznať jeho prítomnosť.

Neočakávajme veľké zázraky. Ak sme niekedy pri počúvaní Ježišovho evanjelia a spomínaní na jeho slová pocítili, že „naše srdce horí v nás“, nezabúdajme, že on kráča vedľa nás.

Evanjelista nám pripomína druhú skúsenosť. Je to gesto eucharistie. Učeníci držia neznámeho pocestného, aby spolu obedovali v dedine Emauzy. Toto gesto je jednoduché, ale úprimné. Pútnici unavení z cesty si sadnú k jednému stolu. Prijmú sa ako priatelia a spoločne si oddýchnu od útrap dlhej cesty. Vtedy sa učeníkom „otvoria oči“ a objavia Ježiša ako niekoho, kto živí ich životy, podporuje ich v ich únave a posilňuje ich na ceste.

Ak sa niekedy, nech je naša skúsenosť akokoľvek malá, pri slávení Eucharistie cítime posilnení na ceste a povzbudení do ďalšieho každodenného života, nezabúdajme, že je to Ježiš, kto živí náš život a našu vieru.

Dve kľúčové skúsenosti

S pribúdajúcimi rokmi sa v kresťanských komunitách objavil veľmi konkrétny problém. Peter, Mária Magdaléna a ostatní učeníci mali veľmi „zvláštne“ zážitky zo stretnutia so živým Ježišom po jeho smrti. Zážitky, ktoré ich viedli k „viere“ v zmŕtvychvstalého Ježiša. Ale ako mohli tí, ktorí sa neskôr pripojili k skupine nasledovníkov, zrodiť a rozvíjať tú istú vieru?

To je aj náš dnešný problém. Nezažili sme stretnutie so Zmŕtvychvstalým, aké zažili prví učeníci. Na aké skúsenosti sa teda môžeme spoľahnúť? To je to, čo sa predpokladá v rozprávaní o učeníkoch z Emauz.

Obaja kráčajú k svojim domovom, smutní a skľúčení. Ich viera v Ježiša vyhasla. Už si od neho nič nesľubujú. Všetko to bola ilúzia. Ježiš, ktorý ich nepozorovane sleduje, sa k nim pridáva a kráča s nimi. Lukáš vysvetľuje situáciu takto: „Sám Ježiš prišiel a kráčal s nimi. Ich oči ho však nedokázali rozpoznať.“ Čo môžu urobiť, aby zažili jeho živú prítomnosť?

Dôležité je, že títo učeníci na Ježiša nezabúdajú; „rozprávajú sa a diskutujú“ o ňom; spomínajú na jeho „slová“ a „skutky“ ako veľkého proroka; nechajú si od cudzinca vysvetliť, čo sa stalo. Ich oči sa neotvoria okamžite, ale „ich srdcia začnú horieť“.

To je prvá vec, ktorú v našich spoločenstvách potrebujeme: pamätať na Ježiša, zahĺbiť sa do jeho posolstva a diela, rozjímať o jeho ukrižovaní… Ak nás Ježiš v určitom okamihu pohne, jeho slová nás oslovia a naše srdce začne horieť, je to znamenie, že sa rodí naša viera.

To nestačí. Podľa Lukáša je skúsenosť eucharistickej večere nevyhnutná. Hoci ešte nevedia, kto to je, obaja cestujúci cítia, že Ježiša potrebujú. Jeho spoločnosť je pre nich dobrá. Nechcú, aby ich opustil: „Zostaň s nami“. Lukáš to zdôrazňuje s radosťou: „Ježiš vošiel a zostal s nimi“. Počas jedla sa im otvoria oči.

Toto sú dve kľúčové skúsenosti: pocit, že naše srdce horí, keď si pripomíname jeho posolstvo, jeho dielo a celý jeho život; pocit, že keď slávime Eucharistiu, jeho osoba nás živí, posilňuje a utešuje. Takto v Cirkvi rastie viera v zmŕtvychvstalého Pána.

Osobný kontakt s Ježišom

Na ceste do Emauz kráčajú dvaja učeníci so smutnou náladou. Nemajú žiadny cieľ ani zámer. Ich nádej zhasla. Ježiš sa vytratil z ich života. Hovoria a diskutujú o ňom, ale keď k nim príde plný života, ich oči „ho nedokážu rozpoznať“.

Ježiš si ich predstavoval inak, keď ich posielal po dvoch: plné života, prinášajúce pokoj do každého domu, zmierňujúce utrpenie, uzdravujúce život a oznamujúce všetkým, že Boh je blízko a stará sa o nás.

Títo učeníci zrejme majú na to, aby si udržali vieru, ale niečo v nich zomrelo. Poznajú Sväté písmo, ale nemajú z neho žiadny úžitok. Evanjelium počuli v Galilei: teraz sa všetko zdá byť ilúziou minulosti. Prišla k nim správa, že Ježiš žije: ženské veci; kto môže niečomu takému uveriť? Títo žiaci majú všetko, ale nemajú nič. Chýba im jediná vec, ktorá by mohla „zapáliť“ ich srdce: osobný kontakt so živým Ježišom.

Nie je to náš problém? Prečo je medzi nami toľko priemernosti a sklamania? Prečo toľko ľahostajnosti a zvyku? Kresťanské učenie sa neustále hlása, píšu sa vynikajúce encykliky a pastierske listy, vydávajú sa erudované štúdie o Ježišovi. Nechýbajú slová a oslavy. To, čo nám chýba, je možno živšia skúsenosť s niekým, koho nemožno nahradiť ničím alebo nikým iným: Ježišom Kristom, Živým.

Nestačí sláviť len nejakú svätú omšu, alebo čítať biblické texty. Príbeh z Emauz hovorí o dvoch základných skúsenostiach. Učeníci nečítajú text, ale počúvajú nezameniteľný Ježišov hlas, ktorý im rozpaľuje srdce. Neslávia liturgiu, ale sedia ako priatelia pri jednom stole a spoločne objavujú, že je to sám Ježiš, kto ich kŕmi.

Prečo naďalej robiť veci spôsobom, ktorý nás nepremení? Nepotrebujeme najprv skutočnejší kontakt s Ježišom? Nová jednoduchosť? Iná viera? Nepotrebujeme sa naučiť žiť všetko s väčšou pravdou a z nového rozmeru? Ak Ježiš zmizne z nášho srdca, všetko ostatné je zbytočné.

Viac pamätať na Ježiša

Príbeh Emauzských učeníkov opisuje zážitok dvoch Ježišových nasledovníkov, ktorí kráčali z Jeruzalema do malej dedinky Emauzy, vzdialenej asi jedenásť kilometrov* od hlavného mesta. Rozprávač to robí s takou zručnosťou, že nám aj dnes pomáha oživiť našu vieru v zmŕtvychvstalého Krista.

Dvaja z Ježišových učeníkov odchádzajú z Jeruzalema a opúšťajú skupinu nasledovníkov, ktorá sa okolo neho vytvorila. Keď Ježiš odíde, skupina sa rozpadá. Bez neho nemá zmysel zostať spolu. Sen sa rozplynul. S Ježišovou smrťou zomiera aj nádej, ktorú zrodil v ich srdciach. Nedeje sa niečo podobné aj v našich komunitách? Nenechávame vieru v Ježiša zomrieť?

Napriek tomu títo učeníci stále hovoria o Ježišovi. Nemôžu naňho zabudnúť. Komentujú, čo sa stalo. Snažia sa pochopiť, čo s ním zažili. „Kým sa rozprávali, priblížil sa k nim sám Ježiš a kráčal s nimi.“ Je to prvé gesto Zmŕtvychvstalého. Učeníci ho nemôžu spoznať, ale Ježiš je už prítomný a kráča s nimi. Nekráča Ježiš aj dnes zahaleným spôsobom s mnohými veriacimi, ktorí opustili Cirkev, ale ktorí na neho naďalej pamätajú?

Zámer rozprávača je jasný: Ježiš sa približuje, keď si na neho učeníci spomenú a hovoria o ňom. Je prítomný tam, kde sa komentuje jeho evanjelium, kde je záujem o jeho posolstvo, kde sa hovorí o jeho spôsobe života a o jeho projekte. Nie je to tak, že Ježiš je medzi nami taký neprítomný, pretože o ňom málo hovoríme?

Ježiš sa zaujíma o rozhovor s nimi: „Čo sú to za rozhovory, ktoré vediete medzi sebou na ceste?“. Nevnucuje sa im tým, že by im odhalil svoju identitu. Požiada ich, aby pokračovali v rozprávaní svojich skúseností. Rozhovorom s ním odhalia svoju vlastnú slepotu. Oči sa im otvoria, keď sa pod vedením jeho slova vydajú na vnútornú cestu. Tak to je. Ak budeme v Cirkvi viac hovoriť o Ježišovi a rozprávať sa s ním, naša viera ožije.

Učeníci sa s ním rozprávajú o svojich očakávaniach a sklamaniach; Ježiš im pomáha prehĺbiť chápanie identity ukrižovaného Mesiáša. Srdcia učeníkov začínajú horieť, cítia potrebu, aby „cudzinec“ zostal s nimi. Keď slávia eucharistickú večeru, otvoria sa im oči a spoznajú ho: Ježiš je s nimi a živí ich vieru!

My kresťania si musíme viac pripomínať Ježiša: citovať jeho slová, komentovať jeho spôsob života, prehlbovať naše chápanie jeho plánu. Musíme viac otvoriť oči našej viery a objaviť ho plného života v našej Eucharistii. Ježiš nie je neprítomný. Kráča s nami.

Neutekajte do Emauz

Nemálo ľudí sa dnes pozerá na Cirkev s pesimizmom a sklamaním. Nie je to Cirkev, akú by si priali. Chceli by cirkev, ktorá je živá a dynamická, verná Ježišovi Kristovi a skutočne sa angažuje v budovaní ľudskejšej spoločnosti.

Vidia ju ako nehybnú a dezorientovanú, príliš oddanú obrane zastaranej morálky, ktorá dnes zaujíma len málokoho, a vyvíjajúcu žalostné úsilie o obnovenie dôveryhodnosti, ktorá sa zdá byť „pod historickým minimom“. Vnímajú ju ako inštitúciu, ktorá je tu takmer vždy na to, aby obviňovala a odsudzovala, a len zriedkavo na to, aby pomáhala a vlievala nádej do ľudských sŕdc. Často majú pocit, že je to smutné a nudné, a istým spôsobom cítia – spolu s francúzskym spisovateľom Georgesom Bernanosom – že „opakom kresťanského národa je smutný národ“.

Pokušenie opustiť a utiecť je ľahké. Niektorí tak robia už dlhší čas, dokonca rezolútne: dnes takmer hrdo vyhlasujú, že veria v Boha, ale nie v Cirkev. Iní sa postupne vzďaľujú, „po špičkách a potichu“: bez toho, aby si to niekto všimol, sa v ich srdciach vytráca náklonnosť a oddanosť minulým časom.

Určite by bolo chybou pestovať naivný optimizmus a myslieť si, že prídu lepšie časy. Ešte horšie by bolo zatvárať oči a ignorovať priemernosť a hriešnosť Cirkvi. Ale naším najväčším hriechom by bolo „utiecť do Emauz“, opustiť spoločenstvo a ísť vlastnou cestou, ponorení do sklamania a dezilúzie.

Musíme sa naučiť „lekciu z Emauz“. Riešením nie je opustiť Cirkev, ale obnoviť naše vzťahy s nejakou kresťanskou skupinou, spoločenstvom, hnutím alebo farnosťou, kde sa môžeme podeliť a oživiť našu nádej v Ježiša.

Všade tam, kde sa muži a ženy na neho pýtajú a prehlbujú svoje chápanie jeho posolstva, je prítomný Zmŕtvychvstalý Pán. Je ľahké, že jedného dňa, keď budú počúvať evanjelium, pocítia, že ich srdcia opäť horia. Tam, kde sa veriaci stretávajú pri spoločnom slávení Eucharistie, sa nachádza Zmŕtvychvstalý, ktorý živí ich životy. Je jednoduché, že jedného dňa sa im „otvoria oči“ a uvidia ho.

Nech sa nám zdá, že je mŕtva, Zmŕtvychvstalý prebýva v tejto Cirkvi. Preto tu majú zmysel aj verše Antonia Machada: „Myslel som si, že moje ohnisko vyhaslo, a miešal som popol… spálil som si ruku“.

Zdroj: https://notedipastoralegiovanile.it/  José A. Pagola (preklad a úprava PeBi)