Cesta je cieľ alebo čo nám prináša svätojakubská cesta
Kresťanská tradícia hovorí, že keď chceš spoznať Krista, choď do Jeruzalema, keď chceš spoznať cirkev, choď do Ríma, keď chceš spoznať seba, choď do Compostely.
Nepamätám sa, kedy som sa o svätojakubskej ceste dozvedela ja, ale viem, že to nebola túžba po sebapoznaní a že túžba ísť na camino bola veľká. Prvýkrát sme s podobnou partiou ako tento rok boli už v roku 2015, v trochu zmenenom tíme a inou trasou v roku 2017 a tretí raz sme sa opäť vybrali tento rok. Počas každej púte vidím veľký zásah Boha, ako vám posiela ľudí či do tímu alebo ktorí vam poradia kam ísť, vnuknú myšlienky, dobré nápady.
Na neľahkú, ale zároveň veľmi dobrodružnú cestu sme sa vybrali 6. júla. Prvý zázrak sa stal ešte na letisku, keď nemožné sa stalo možným. Let s prestupmi s autobusom bolo treba stihnúť za 35 minút a stihli sme.
Na odporúčanie Martina, ktorého sme na camine stretli minulý rok a ktorý tam tiež už bol štyrikrát, sme sa vybrali na Camino Primitivo. Nie je to primitívna cesta, ako sa podľa názvu zdá, ale je to najstaršia cesta, po ktorej kedysi chodili králi a vraj jedna z najťažších. Bola to cesta plná kopcov a klesaní, panenskej prírody, cesta, kde sa pásli kone a kravy a nikto ich nestrážil. Cesta, na ktorej bolo pre nás všetko nové a po pár dňoch sa cítite ako doma. Ľudia, resp. vaši spolupútnici, ktorých dennodenne stretávate, sa vám stávaju priateľmi, rodinou.
Prešli sme asi 320km za 12 dní, niekedy 32km, inokedy len 22. Veľa sme sa naučili o sebe, prijímať sa takých, akí sme. Pochopili sme, ako nesprávne žijeme, snívame o ďalekej budúcnosti, vŕtame sa v minulosti, riešime neriešiteľné. Až na camine pochopíte, aké dôležité je žiť prítomný okamih. Ráno vstanete, jasný cieľ máte pred sebou a všetko tomu podriadite. Veci v batohu stále tie isté a zistíte, ako málo vám k životu stačí. Začnete vnímať krásy prírody, potreby svojich najbližších. Uvedomíte si, ako ste viazaní na určité veci a zrazu sa dá bez nich žiť. Dobre si rozmyslíte, čo vložíte do batoha a budete vláčiť. Na prvom camine naše batohy vážili okolo 9kg, na treťom už len 5,5kg. Dali sme do nich ozaj len to nutné, lebo každé kilo naviac nám sťažuje chôdzu. A tak je to aj v našom každodennom živote, koľko zbytočnej záťaže nosíme a nemuseli by sme.
Ale to top poznanie z camina je, čo pre nás v živote znamená náš blížny. Dokázala by som ísť na camino sama a bola to aj moja veľká túžba, ale Boh to mal nachystané inak. Zrazu je z vás 6-členný tím, ľudia, ktorí nemajú pevné putá či priateľstvá, ale idete a zrazu chápete akosi viac slovám vzťah, opora, obeta.
Kedysi bola púť vnímaná ako pokánie za hriechy. Z roka na rok pribúda pútnikov z celého sveta, nemáte problém stretnúť Američanov, Číňana či cyklistu z Nového Zélandu a nie sú to len veriaci či velkí hriešnici. Je to cesta naozaj pre každého a každému by som ju dopriala zažiť. Niektoré sme boli už trikrát, iné dvakrát a niektoré prvýkrát, ale každá z nás má túžbu ísť zas. A nie len my sme tí blázni túžiaci po camine. Čím viac tam chodíme, tým viac spoznávame ľudí, ktorí tam boli nie trikrát ako my, ale 11 a neprešli 320km ale 1000.
Santiago je krásne mesto, bazilika je skvost architektúry, ale za čím sa vám cnie, je práve tá cesta. Nebojte sa vydať na camino, nie je to skúška fyzických síl, je to o vašom rozhodnutí. Sväty Jakub sa rozhodol a išiel za Kristom. Aj my pútničky vám prajeme samé správne rozhodnutia. A ak sa vám nepodarí vyraziť na Camino de Santiago, aspoň nech vaše cesty majú ten správny cieľ.
Na záver veľká vďaka Bohu za ľudí, ktorých nám posiela na cestu životom, vďaka ktorým potom môžeme putovať do Santiaga. Svätý Jakub, oroduj za nás!
(text: Andrea Kubová; foto: Sidónia Tramitová)
