Ukrajina v srdci mojom

Keď som rozmýšľala nad týmto článkom, tak som prišla na to, že tento príspevok nebude iba o faktoch, ktoré sa tu tiež vyskytnú, ale aj o pocitoch, zážitkoch a ľuďoch.

Ako hovorí názov môjho príspevku, Ukrajina má u mňa naozaj špecifické miesto. Myslím si, že je to tak (skoro) u každého, kto tam bol. O tom, ako som sa k tomu celému dostala, si môžete prečítať tu.

Tento rok som s Videsom absolvovala mesačnú misiu (alebo pobyt – názov nechám na Vás :) ). Počas tohto mesiaca som spolu s deviatimi dobrovoľníkmi absolvovala štyri týždne táborov pre ukrajinské deti. Tento rok sa niesol v duchu témy „Život je dar“ (Життя – це дар). Počas jednotlivých dní sme sa bližšie zamerali na svätcov saleziánskej rodiny, ktorých úryvky zo života sme deťom priblížili cez scénky v jednotlivé dni. Okrem scénok počas dňa nechýbali tance, hry, katechéza a krúžky.

Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že sme štyri týždne robili to isté, nie je to úplne tak. Okej, hlavná štruktúra bola tá istá, ale každá z dedín a miest, kde sme boli, má svoje špecifiká.

V prvej dedine Chudľove mávame asi najväčší tábor. Tu si veľmi intenzívne vychovávame našich nástupcov, teda domácich animátorov a animátorky. Niektoré z týchto animátoriek už boli tento rok zapojené do diania počas celého tábora.

Naším ďalším pôsobiskom bola dedinka Verbivka. Táto dedinka leží cca. 100 km od Kyjeva a na mape ju nájdete veľmi ťažko, ale dá sa to (sama som to skúšala :) ). Oproti Chudľovu je Verbivka maličká, pokiaľ ide o počet obyvateľov a o veriacich nehovoriac. Počas týždňa sa nám počet detí pohyboval od 8 do 50 detí. Keď mali oslavu Ivana Kupajla (ktorú som si preložila ako ukrajinskú verziu svätojánskych ohňov), tak nám na druhý deň prišlo dokopy okolo 15 detí. Zato však večer predtým bola na ihrisku celá dedina. Tu som zistila, že keď je človek (teda ja :D ) unavený, tak zaspí aj napriek diskotéke, ktorá bola na ihrisku hneď oproti nášmu domu.

Po rozlúčke s Verbivkou nasledovalo saleziánske a tiež pútnické miesto Novosilka. Novosilka, tak, ako naša Dubnica, je mariánskym pútnickým miestom. Nájdete tu ikonu Božej Matky a tiež prameň. Tu sme sa po príchode na miesto, tak, ako minulý rok, dozvedeli, že týždeň predtým už tu mali jeden tábor. Po miernom šoku (oveľa menšom ako predtým) sme sa pustili do príprava a rozdeľovania úloh na scénky a pod. Tento rok sme mali na pomoc aj saleziána brata Romana, ktorý je bývalý vojak. Poviem vám, mali sme pred ním (teda ja a kamarátka) poriadny rešpekt a ako som sa od neho neskôr dozvedela, tak aj on predo mnou :D. No po dvoch dňoch, ak rátame aj nedeľu, sa medzi nami všetkými prelomili ľady a dokázali sme fungovať v oveľa viac uvoľnenej atmosfére. Tá síce bola aj predtým, ale to sme boli ešte „dva tábory“ – Slováci a Ukrajinci. Zabudla som spomenúť, že v Novosilke sa vymieňali slovenská a čiastočné aj ukrajinská dobrovoľnícka skupina.

V Novosilke sa počet detí pohyboval od 40 do 77. Ten plný počet bol hlavne v stredu, keď nám otec Andrej vybavil pre tábor bazén. Našťastie nebol hlboký ani veľký, takže sme celý deň prežili bez ujmy.

A prišiel posledný týždeň. Ten sme prežili v 40-tisícovom meste Dubno. Podľa otca Romana tu pôsobí min. 5 cirkví. My sme pôsobili v gréckokatolíckej.  V Dubne, aj keď to bol pre nás posledný týždeň, pre nich to bol prvý týždeň a ročník tábora (nultý ročník bol v podaní Ukrajincov minulý rok). Mysleli sme si, že program pôjde ako po masle, ale to by sme nemohli byť na Ukrajine. Počas príprav materiálov na tábor sme prišli na to, že rýchle balenie sa nevypláca. A tak sa stalo, že sme v Novosilke nechali štvrtinu našich vecí. Ale aby nám nebolo ľúto, tak sme si zasa zobrali niektoré ich veci :). Ešteže vieme dobre improvizovať a máme dobrých animátorov, ktorí vytiahli super hry. Tak sme miesto plánovaných hier hrali hru náhoda, pašeráci, boj o vlajku a pod. Poviem vám, tie hry deti poriadne chytili a to až tak, že vždy na druhý deň chodili za nami a pýtali si ich znova :).  V Dubne sa nám tábor neskončil ani po odchode detí. Rodina otca Romana sa skladá z neho, jeho manželky pani Lesje a troch ich synov, pričom dvaja z nich si veľmi užívali prítomnosť toľkých animátorov u seba doma :). Z „atrakcií“, ktoré mali doma k dispozícií, si obľúbili skákanie na mojom matraci :D.

Týždeň ušiel ako voda a nás na konci čakalo detské slzavé údolie a naplnenie našich citových nádob v podobe milióna objatí. A potom, no nemaj tie rada :).

Aj keď teraz tento článok vyzerá tak, že sme sa nezastavili (čo bola pravda), pravdou je aj to, že víkendy sme mali na oddych v našom prestupnom meste Ľvov. Tu sme mali aspoň trochu času na dospávanie únavy z predchádzajúceho týždňa. Okrem toho nechýbala ani návšteva môjho obľúbeného centra vo Ľvove. Tento rok som zistila, že s orientáciou vo Ľvove nie som na tom až tak zle :D.

Tento rok bol opäť o prekonávaní vlastných limitov a únavy, tiež o opätovnom zistení, že aj napriek námahe, únave, svalovici z tancov a behania to celé za to stojí.

Klára Kubištelová