Marián Záhradník

Juhoafrická republika

 

Na myšlienku ísť na misie som prišiel pravdepodobne vtedy, keď som prvýkrát prišiel do osobného vzťahu s misionárom (jeden rok pôsobil v Dubnici n/V salezián – brat Peter Červeň, ktorý až doteraz pôsobí v Azerbajdžane). Mal som vtedy asi 16 rokov. Peter pracoval u nás v oratóriu a všetci sme ho mali radi, bol naozaj správnym človekom.

Postupne u nás kratšiu alebo dlhšiu dobu pôsobilo niekoľko misionárov a táto myšlienka sa mi stávala bližšou, až kým ma priatelia prvýkrát nezavolali na misijné prípravné stretká organizované saleziánmi, na začiatok len tak nezáväzne. Pôvodne som mal ísť po bakalárskom ročníku na rok do Sudánu, potom sa to však skomplikovalo a na misie som sa dostal až po ukončení štúdia o ďalšie dva roky cez organizáciu sestier saleziánok VIDES.

Rok som strávil v Juhoafrickej republike (JAR). JAR je v mnohom odlišná od iných afrických krajín. Nie je až tak chudobná ako iné krajiny, sústreďuje v sebe tretinu celého afrického priemyslu a služieb, mnohé väčšie mestá sú modernými mestami s rozvinutou infraštruktúrou, ktorú by sme im neraz mohli aj na Slovensku závidieť. Sklené mrakodrapy však hneď za svojimi plotmi skrývajú obrovské štvrte chatrčí a drobných domčekov, tzv. „townships“. Nie sú to typické slumy, často však k tomuto označeniu nemajú ďaleko.

Krajina si so sebou nesie dedičstvo režimu nadvlády bielych apartheidu, ktorý skončil začiatkom 90. rokov. Biela vláda sa postarala o hospodársky rozmach v krajine, ktorý však dlhé desaťročia rezervovala len pre bielych. Väčšinové čierne obyvateľstvo žilo bez možnosti podieľať sa na využívaní príjmov z priemyslu a z ťažby zlata a diamantov. Dnes sú obyvatelia rovnoprávni, avšak mnohí čierni si v sebe stále nesú akýsi pocit menejcennosti, slabé sebavedomie o svojich schpnostiach a talentoch. A povedzme si, veľmi často sa uspokoja so svojim status quo a aj mladí dospelí snívajú o tom, ako sa raz stanú astronautami či hercami, ale dokončiť si maturitu ich neláka.

Mnohé ľudové tradície sa zaujímavo miešajú s novým spôsobom života. Na jednej strane je tendencia pripôsobiť sa západnému štýlu života, na druhej strane si tradičná kultúra drží svoje miesto. A tak tradičný ľudový liečiteľ a prostredník s mystickým svetom „predkov“ šaman „sangoma“ môže pokojne mimo „pracovnej doby“ nosiť originálne „Nike tričko“ dovezené second-hand z Európy, dať si k tomu rifle a adidasky. Alebo salezián -spolupracovník (ASC) s vlastným notebookom a kontom na Facebooku „musí“ absolvovať tradičnú obriezku, aby sa uchránil pred zlými vplyvmi. Mimochodom, internet v mobile je dnes v hociktorej plechovej chatrči a ak nie si na Facebooku, určite to trochu znižuje tvoj sociálny status.

Pracoval som na predmestí Johannesburgu, zhruba päťmiliónovej aglomerácie, ktorý je hlavným priemyselným a banským centrom Juhoafrickej republiky. Z tohto dôvodu sa tam sťahujú ľudia zo všetkých kútov krajiny a prisťahovalci z mnohých iných krajín (Mozambik, Zimbabwe, Nigéria,…) v nádeji na získanie práce. Tej však nie je dostatok, resp. z drobného platu musia živiť široké príbuzenstvo a v konečnom dôsledku často žijú v horších podmienkach ako predtým doma na vidieku.

Pracoval som tu na dostavbe a prevádzke vzdelávacieho centra, skladajúceho sa zo škôlky, základnej školy a učňovského rekvalifikačného centra, ktoré riadia saleziáni a saleziánky. Čas som trávil nákupmi materiálu, administráciou zahraničných grantových projektov, spoluprácou s miestnymi zamestnancami, po technickej stránke som zabezpečoval počítačovú učebňu a mnoho iných drobných vecí. Popritom som sa po poobediach alebo víkendoch v rámci možností stretával s chalanmi v oratku a s mládežníckym stretkom.

Po roku v misii sa mi s krajinou a s „mojimi“ ľuďmi lúčilo veľmi ťažko, cítil som to ako správny čas ísť domov a robiť ďalšie kroky vo vlastnom živote. Byť dobrovoľníkom je krásne, ale nedá sa robiť „dobrovoľne“ celý život. Teším sa, že som sa mohol domov vrátiť s iným pohľadom na množstvo vecí a teraz je čas byť tu a pozerať sa na svet aj očami tejto skúsenosti. Zároveň hlboko verím, že svoju misiu, t.j. poslanie, má každý človek, kdekoľvek sa ju snaží plniť – v Afrike či Dubnici, Bratislave. Všade je našou úlohou žiť každodenný život jednoducho, ale naplno, tak dobre, ako vieme.

G. K. Chesterton hovorí, že dôvodom cestovania je to, aby sme nakoniec vstúpili do vlastnej krajiny ako do cudzej. Tieto slová majú mimoriadnu hĺbku – doma, vo svojom meste či krajine máme tendenciu predpokladať, že všade inde sú veci iné a tak trochu čudné, pričom my sme ten normál a zdravý štandard. Dnes sa mi zdá, že to je akoby neúcta voči rozmanitosti sveta. Naše malé Slovensko je krásne, ale nie je dobré si myslieť, že u nás najlepšie vieme, ako má všetko fungovať. Život je bohatý a pestrý, a to, čo môžeme doma pokladať za nemeniteľné a samozrejmé, funguje inde s úplnou samozrejmosťou úplne inak. Človek sa tak naučí zvažovať rôzne možnosti a proti rozdielom nielen nebojovať, nielen ich „tolerovať“, ale prijímať ich, vážiť si ich a obdivovať.

Práca v organizáciách a podnikoch môže vyzerať inak, dokonca pre nás úplne záväzné formy pôsobenia a práce Cirkvi môžu byť úplne iné. Samozrejme, nie je ani dobré po návrate domov odmietať všetko tunajšie. Treba sa len naučiť chápať, že život nie je čierno-biely, má mnoho farieb a odtieňov, a niekto môže mať radšej inú farbu, ako je tá moja.

Najjednoduchší príklad – u nás môže byť pre niekoho pohoršujúce, ak je nejaká pieseň v kostole sprevádzaná tlieskaním. V afrike neexistuje statická omša, počas omše sa musí tlieskať, pískať a tancovať. Ak sa nezapojíš, môžeš sa stať predmetom pohoršenia ľudí. Čiže jedna a tá istá vec – tlieskanie či netlieskanie počas omše – vyvoláva v rôznych ľuďoch úplne protichodné reakcie. Neznamená to však, že tak alebo onak je to správne či nesprávne. Jednoducho to môže byť tak aj tak!

A hoci ísť a pracovať v Afrike som chcel, rozhodol som sa a zo svojej práce som mal radosť, môžem povedať, že v určitom zmysle som sa tešil domov každý deň. V tom najlepšom slova zmysle doma je vždy doma, a hoci Mys Dobrej nádeje či Viktóriine vodopády v Zimbabwe sú krásne a vyrážajú dych, na Rozsutec či Vápeč to aj tak nemá:)

Život misionárov, najmä tých, ktorí v misii strávia väčšinu života alebo celý svoj život, je často náročný. Treba ich podporovať modlitbami aj finančne, netreba však zabudnúť, že aj oni sú v prvom rade obyčajní ľudia, ktorých v náročných podmienkach poteší akýkoľvek, aj ten najmenší prejav blízkosti – list, balíček či telefonát.