Martina Reháková

Luník IX

 

V spomienkach som zalovila do posledného ročníka gymnázia, kde sme mali pravidelnú mesačnú duchovnú obnovu. Tú pre mňa nezabudnuteľnú viedol don Jozef Bago. Témou duchovnej obnovy bolo: ,,Vy ste svetlom a soľou zeme.“ V súvislosti s touto témou nám rozprával o svojej misii na Ukrajine, dokonca nám priniesol aj bibliu v miestnom jazyku. A vtedy sa vo mne zapálila taká malá iskrička ísť na misiu. Keďže som išla maturovať a už dlhodobo som sa pripravovala na prijímačky na vysokú školu, túto svoju rodiacu sa túžbu na misiu som potlačila so slovami: keď vyštudujem medicínu, pôjdem do Afriky a tam budem vykonávať misiu ako detská lekárka. Lenže Boh to chcel inak.

Štúdium medicíny som zanechala kvôli starostlivosti o rodinu. Vždy, keď som doma spomenula, že chcem ísť na misiu, moja mama pohotovo odvetila, že však misiu vykonávam tu doma – v starostlivosti o rodinu, sestru a medzi mladými v saleziánskom stredisku.

Časom sa z malej iskričky pomaly stával malý plamienok, ktorý na podnet môjho dobrého kamaráta  narástol tým, že som sa prihlásila na prípravu na ročnú misiu do Savia, o.z. Prípravu som dokončila, ale pre mňa bolo ešte priskoro odísť. A tak som sa prihlásila na inú vysokú školu. Asi v druhom ročníku ma oslovil don Pavol Drška, či by som nechcela ísť aspoň na takú malú misiu na Luník IX, keďže stále nemôžem odísť na rok preč. Súhlasila som a stretla som sa s miestnym luníkovským direktorom don Petrom Bešeneyim, ktorý súhlasil, a leto 2011 som strávila na Luníku IX.

Stačil krátky čas a ,,miestni“ mi vzali srdce. Pri odchode som vyhlásila, že sa sem ešte vrátim, ale na dlhšiu dobu. Po návrate som akurát nastúpila do bakalárskeho ročníka, počas ktorého som sa ozvala don Petrovi Kuchárovi, ktorý mal v tom čase na starosti prípravu misijných dobrovoľníkov. Hneď som mu povedala, že chcem ísť na Luník IX a vôbec mi nebude prekážať, keď tam pôjdem ako dobrovoľníčka sama. A tak som v septembri 2012 nastúpila na dobrovoľnícku službu, ktorú som ukončila 30.8.2013.

Náplňou mojej práce, okrem starostlivosti o dom (varenie, pranie, žehlenie, upratovanie, starostlivosť o kvety + pridelený rajón), bolo vedenie výtvarného krúžku, dievčenského stretka, mladšieho mládežníckeho stretka, doučovania z anglického jazyka, príprava jedného dievčatka na prvé sväté prijímanie, asistencia na mládežníckom oratku a na nedeľnom streetworku. Keďže L9 má svoju základnú školu, v ktorej sestry saleziánky vyučujú náboženstvo a etickú výchovu, našou misiou bola aj asistencia na týchto hodinách.

Našťastie som už poznala prostredie, do ktorého som prišla na rok žiť. To však nestačilo na to, aby som sa vyhla rôznym sklamaniam, pokrikovaniu, vysvetľovaniu, že aj „gadžovia“, ako nás nazývajú, nemajú všetko, ako si Rómovia myslia. Vysvetliť im, že ak chceme mať elektriku, musíme si za ňu zaplatiť, a že na to, aby sme si mohli dovoliť niečo viac ako základné potreby, musia rodičia častokrát namáhavo pracovať. Aj keď som sa medzi nimi cítila prijatá, v krízových situáciách sa vedeli namiesto priznania vlastných chýb „vzbúriť“ a vinu zvaliť na nás „bielych“.

Keďže farbu pleti nezatajíte, tak nám neostávalo nič iné, len znášať ich vyliaty hnev. V počiatočných mesiacoch som sa chcela naučiť aj rómčinu, no potom som to pre nedostatok času vzdala. Viackrát som si potom povedala, ako je dobre, že nerozumiem, čo vravia. Nešla som na misiu s veľkými očakávaniami, že čo všetko a koho tam zmením. Išla som tam s úmyslom byť tam pre tých ľudí, počúvať ich, rozprávať sa s nimi, pomáhať im niesť ich ťažkosti, zdieľať s nimi ich radosti, trápenia, starosti, dodať im nádej, ukázať im, že na to, aby bol človek šťastný a plný radosti zo života, stačí, keď budú mať v srdci skutočnú Lásku.

Keďže duchovný život je pre nich dosť vzdialený, evanjelizácia na tomto mieste je naozaj niekoľkogeneračný proces. Preto sa na misiu nemôžem pozerať ako na niečo viditeľné a merateľné, ale ako na niečo, čo človek vykonáva pre Boha a nie preto, že sa tým dostane na povedomie a na obdiv. Ľudia dokážu sklamať, podviesť, ale Boh ostáva stále pri vás J. Pre mňa je misia jeden krásny tajomný, hlboko v srdci ukrytý dar od Pána. Som si istá, že aj toto bola jedna z možností, ako ukázať Bohu vďaku za všetko, čo mi dovtedy dal.

Avšak misia v prvom rade mení vás – naučí vás byť viac človekom, naučí vás byť viac vďačný. Nikdy predtým som toľko neďakovala za svoju rodinu ako počas misie. Ďalej ma naučila oveľa väčšej trpezlivosti, byť predvídavejšia, brať veci viac s nadhľadom,  vedieť prijať osobné zlyhania, vedieť povedať NIE, učila ma spolupracovať, postaviť sa problémom atď. Priznám sa, že mi Luník vzal srdce a dosť dlho mi trvalo, kým som si ho získala naspäť.

Misiou bol aj život v komunite, zúčastňovanie sa spoločných modlitieb, rešpektovanie pravidiel, prijatie toho, čo sa vám možno nepozdáva, spoločné porady, hľadanie riešení, medziľudské vzťahy, nezhody… aj toto bolo niekedy príjemnou, no niekedy i nepríjemnou, ale každopádne zvládnuteľnou súčasťou. Môžem s istotou povedať, že Boh ma za rozhodnutie nechať všetko a odísť k týmto ľuďom neskutočne požehnával. pomáhal mi pri štúdiu, ktoré som stíhala popri misii, pomáhal mi prežiť ten rok v radosti, s úsmevom na tvári, ktorý mnohým ostal hlboko zarytý a často mi zaň naozaj ďakovali.