Zomrel výnimočný salezián don Ernest Macák
Vzácny slovenský salezián, bývalý provinciál saleziánov na Slovensku don Ernest Macák, zomrel 13. októbra vo večerných hodinách v Cerovej vo veku 96 rokov. Zo svojho života 80 rokov žil ako rehoľník salezián a 70 rokov bol kňazom.
„Videli sme, že už sa to končí, tak už celý deň sme boli pri ňom a modlili sme sa, tesne pred tým ako vydýchol som mu dal požehnanie Panny Márie Pomocnice,“ povedal salezián Aurel Menke, ktorý bol ostatný rok pri donovi Macákovi v Cerovej, kde sa o neho starali rehoľné sestry.
Životopis zosnulého dona Ernesta Macáka
Don Ernest Macák sa narodil 7. januára 1920 v obci Vištuk ako prvý z piatich detí roľníckych rodičov. Základnú školu navštevoval v rodisku a neskôr študoval na štátnom Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, odkiaľ v roku 1932 prestúpil na saleziánske gymnázium v Šaštíne. Po skončení piatej triedy vstúpil do noviciátu Saleziánskej spoločnosti v Hronskom Sv. Beňadiku. V roku 1936 zložil prvé rehoľné sľuby a v moravskej Ostrave potom dokončil gymnaziálne a filozofické štúdiá (1936 – 1939). Saleziánsku pedagogickú prax si vykonával v rokoch 1939 – 1942 v saleziánskych ústavoch v Hronskom Sv. Beňadiku, v Šaštíne a v Trnave.
Na štúdium teológie ho predstavení poslali do Turína v Taliansku. Na tamojšej Teologickej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity však absolvoval iba dva semestre, lebo pre vojnové udalosti sa tam už na jeseň 1943 nemohol vrátiť. Teológiu dokončil na Slovensku a 29. júna 1946 ho biskup Dr. Michal Buzalka vysvätil za kňaza. Na jeseň toho istého roka nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave (filozofia a dejiny), pričom vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť medzi mladými v Bratislave na Miletičovej ulici a na saleziánskom pedagogickom inštitúte v Hodoch pri Galante (1948 – 1949) a nakoniec aj v Šaštíne (1949 – 1950). Tam ho v apríli 1950 stihol drastický zásah komunistického režimu proti slovenským rehoľníkom.
V Podolínci, kam ho deportovali s ostatnými spolubratmi, začal uvažovať o úteku, ktorý sa mu už 10. októbra toho istého roka aj vydaril. Zatykaču, ktorý naňho vydali, sa vyhol tajnou prácou medzi mladými saleziánmi. Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice „sovietskej zóny“ ho 7. septembra 1952 v českom Přerove ŠtB zatkla. Prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci. Z vlastnej iniciatívy sa pustil do „hry na blázna“, a tak sa dostal aj na policajnú psychiatriu v Bohniciach, odkiaľ ho poslali na liečenie do Havlíčkovho Brodu a do Pezinka. Nakoniec ho 20. apríla 1955 prepustili k rodičom. Až do apríla 1968, keď vycestoval do Talianska, pracoval ako roľník v rodnom Vištuku, stále „ako blázon“, trinásť rokov.
V Taliansku účinkoval najprv ako kaplán španielskych rehoľných sestier v Ríme (1968 – 1976), pričom intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu (viac ako šesťsto výstupov). V ďalšom období (do roku 1985) zastával úrad direktora saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Vyučoval tam aj na slovenskom gymnáziu a od roku 1987 bol direktorom komunity v Bazileji (Švajčiarsko). Práve z tejto poslednej „zahraničnej vinice Pána“ sa v roku 1990 vrátil na Slovensko, kde mu roku 1991 zverili úlohu direktora saleziánov a riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. V roku 1993 sa stal provinciálom Saleziánov dona Bosca na Slovensku. Po šiestich rokoch služby bratom a mladým v úlohe „otca“ sa vrátil do milovaného Šaštína. V roku 2005 mu hlavný predstavený don Pascual Chávez počas svojej návštevy Slovenska verejne prejavil poctu a uznanie na veľkom stretnutí saleziánskej rodiny v Bratislave.
(zdroj: www.saleziani.sk)
Ďalšie články:
Bol salezián Ernest Macák mučeník?
