260. výročie dubnického kostola
Dubnica nad Váhom patrí medzi významné hospodárske, kultúrne i duchovné centrá na Považí. Najstaršia písomná zmienka o Dubnici pochádza z roku 1193. V druhej významnej listine, ktorá pochádza z roku 1276, sa píše, že dubnický kostol je zasvätený sv. Jakubovi, apoštolovi. V 16. storočí aj na Slovensko prenikol protestantizmus. Z toho dôvodu aj dubnický kostol prešiel v rokoch 1590 – 1660 do rúk protestantov. Bolo to spôsobené tým, že v tomto období sa panovníci hlásili k evanjelikom. Vzhľadom na to, že panovník Juraj Ilešházi prestúpil v roku 1644 na katolícku vieru, aj katolícke kostoly sa začali postupne vracať pôvodným majiteľom.
Veľký význam pre dubnický kostol mala socha Madony, ktorú z Trenčianskeho hradu priniesli v roku 1719 Ilešháziovci. Umiestnili ju v kaplnke kaštieľa. Pri prestavbe kúrie ju premiestnili na bočný oltár farského kostola.
V roku 1742 dal postaviť miestny farár Daniel Kolačáni na bočný oltár nové tabernákulum. Keď gróf Jozef Ilešházi s manželkou Teréziou vychádzali z kostola, zastavili sa pri bočnom oltári, aby si pozreli tabernákulum, ktoré dali pozlátiť. Vtedy grófka zazrela aj starú sochu Panny Márie. Pri pohľade na sochu Terézia povedala, že ju treba vymeniť za novú a krajšiu. Následne sa grófke Panna Mária tri noci vo videní zjavovala, po čom ona nemohla zaspať. Grófka pochopila, že Panna Mária si praje, aby táto socha zostala v kostole. So súhlasom manžela sochu nechala na mieste a ešte ju vyzdobila cenným rúchom, kráľovskou berlou a na hlavu jej dala zlatú korunu. Úcta k Panne Márii začala rásť a ona začala rozdávať vo väčšej miere milosti. Veriaci, ktorí sa k nej utiekali a prosili ju, boli často vypočutí. Od tej doby sa začali v Dubnici diať udalosti, ktoré mali aj nadprirodzený charakter.
Ako prvý zázrak sa vo farskej kronike spomína, že mladík Ján Šefranovič vložil do pravej ruky milostivej sochy bielu ľaliu, ktorá mala len puky a bola málo rozkvitnutá. Kvetina nemala tri dni žiadnej vlahy. Ľalia nielenže nevyschla, ale naopak, puky na nej krásne rozkvitli. Panna Mária dala týmto znamenie, že ona je nebeská ľalia a pomôže tým, ktorí ju úprimne a neustále prosia.
Na základe mimoriadnych udalostí dali cirkevné inštitúcie súhlas, aby sa Dubnica od roku 1742 stala pútnickým miestom. Z toho dôvodu do Dubnice začalo chodiť veľké množstvo ľudí z celého regiónu. To spôsobilo, že pôvodný kostol začal byť malý a nevyhovujúci.
Dubnický farár Daniel Kolačáni za výdatnej pomoci panovníka Jozefa Ilešháziho začal stavať nový, súčasný kostol. Základný kameň bol položený dňa 8.4.1754 za zvukov trúb a bubnov. Do základného kameňa vložili relikvie svätých Gaudiosa a Jána Nepomuckého.
Do stavby kostola sa aktívne zapojili aj farníci. Každý gazda zaobstaral voz kameňa. Filiálna obec Príles mala na starosť urobiť pod nový kostol základy.
Kostol stavali dva roky. Nitriansky kanonik a okresný dekan Andrej Najzer požehnal nový kostol dňa 24.6.1756.
Zároveň bola milostivá socha Panny Márie prenesená z bočného na hlavný oltár.
Liturgický zákon vyžadoval, aby požehnaný kostol bol dodatočne i posvätený / konsekrovaný / biskupom. Kostol posvätil dňa 24.júna 1789, na deň narodenia sv. Jána Krstiteľa, nitriansky biskup František Xaver Fuchs.
Posledný zápis o zázrakoch je z roku 1779. Žiaľ, za panovania cisára Jozefa II., ktorý vládol v rokoch 1780 – 1790, boli Mariánske púte zakázané. Vo Farskej kronike je zaregistrovaných vyše 250 zázrakov a nadprirodzených udalostí. Podrobnejšie informácie o Kostole sv. Jakuba i Mariánskej púti sú v knihe Dubnická kniha zázrakov. Jeden z autorov knihy je aj dubnický kňaz vdp. František Mikuláš. Kniha bola vydaná v roku 2012.
Posledné vonkajšie opravy boli na kostole vykonané v jubilejnom roku 2000. Bola obnovená omietka, vymenené žľaby a bleskozvody. Ďalej bola urobená izolácia základov. Interiér kostola bol vymaľovaný v roku 2003. Zároveň bola vymenená elektroinštalácia a zmodernizované ozvučenie. Strecha na kostole bola namaľovaná v roku 2007 a strecha na veži v roku 2015.
V roku 2016 sme si pripomínali 260. výročie od požehnania dubnického kostola.
Spracoval: Štefan Antalík
