Nad Adaševci je tmavá noc…
- januára 2016, tmavá a hmlistá noc nad bývalým diaľničným motelom Adaševci v Srbsku.
Noc plná autobusov. Takisto ako mnohé noci predtým.
Noc plná ľudí.
Plná nádejí a obáv.
Nádejí a obáv utečencov. A tých európskych.
Noc plná otázok.
Otázok typu: „Akú veľkosť plienok asi potrebuje to sýrske dieťa?“ alebo: „Čo nám všetkým budúcnosť prinesie?“
Áno, sú tu. Kultúrne rozdiely, jazykové bariéry, hospodárske možnosti.
Ale aj tak, všetci sme ľudia. Naše deti sa rovnako vedia hrať a kresliť. Vieme povedať „prosím“ a „ďakujem“. Počul som to.
Nikto tu nie je dokonalý, ľudia s chybami ako všade. Niektorí úžasní a iní fakt ako idioti.
Ale aj tak sme všetci ľudia. Ľudia s obavami a nádejami.
Nič nie je čierne alebo biele. Hoci FB je plný ľudí poznajúcich svoju univerzálnu „pravdu“ – čiernu, alebo bielu.
Bože, čo by si ty zdieľal vo svojom profile?
Vyjdime zo svojich pozícií, zo svojho obľúbeného životného štandardu. Nehovor: „utečenci“. Choď, dotkni sa a rozprávaj sa s človekom. Má svoj príbeh. Choď. A potom posudzuj.
Nad Adaševci je tmavá noc…
„To ste ani hodinu nemohli bdieť so mnou?“ (Mt 26,40)
Je ľahké sledovať veci v telke a komentovať na facebooku. Na internete sa dá nájsť hocaký článok a hocaký názor. Najľahšie ten, ktorý sa mi páči a ktorý mi vyhovuje.
Aká je však realita? Je takmer rovnako ľahké vyjsť do niektorej zo susedných krajín, ktoré sú súčasťou takzvanej „Balkan route“, Balkánskej cesty, po ktorej už mesiace putujú ľudia.
Ľudia prijímaní aj nenávidení, vítaní aspoň teplým čajom alebo prianiami čím hojnejšieho utopenia v mori a udusenia v dodávkach, starí aj mladí, na invalidných vozíčkoch aj v detských nosičoch, zranení vojnou aj dokonale oholení a oblečení, vysoko vzdelaní aj jednoduchí, úprimne ďakujúci až ruky bozkávajúci, ale aj všelijakí špekulanti, hľadajúci víziu zo zničených krajín, a aj tí, ktorým o život nešlo. Tí, ktorí pomoc nevyhnutne potrebujú, aj tí, ktorí ju len využijú.
Zmes ľudí. Tisíce, státisíce. Neuveriteľne nehomogénna skupina ľudí, ktorá má jednu nálepku: utečenci. Jedným slovom označujeme to, čo sa pod jeden pojem schovať nedá. Okej, dá. Sekvoja, ruža aj mrkva sú jedným slovom rastliny. Okej. Anton Srholec, Miki Černák aj Ľudmila Podjavorinská boli/sú Slováci. To je asi prvá aj posledná vec, čo ich spája.
That’s it. Dojem zo spoločnej misie Človeka v ohrození a Člověka v tísni na diaľničnom odpočívadle v srbskom Adaševci tesne pred Chorvátskou hranicou: tu sa nedá hádzať do krabičiek. Každý je tu človek. Každý je iný. Každý má iné zámery, nádeje, myšlienky, predstavy.
Miešaný český a slovenský tím dobrovoľníkov tu je od jesene minulého roka. Začínal na veľmi blízkom hraničnom
prechode Berkasovo-Bapska, kde na jeseň suploval chýbajúce srbské bezpečnostné a humanitárne zložky. Viac ako 
sto najmä mladých Čechov a Slovákov tvorilo koridory, upokojovalo tisíce ľudí čakajúcich natlačených v dave, v ktorom ľudia nevedeli, kde sú, na čo čakajú, koľko budú čakať a kam idú. Bez profesionálnych školení riadenia davu, bez podpory, bez postelí a poriadneho jedla, na nohách 20 hodín denne, spiac vo vlastnom aute, na ktorom prišli za vlastný benzín. Rozdávali dostupné jedlo a oblečenie. Ak by dav nezvládli, riskovali vlastné zdravie a život. Asi len preto, že v tých druhých videli ľudí bez ohľadu na politické reči a debaty na facebooku. Vďaka nim nikto nebol ušliapaný a utečenci sa možno prvýkrát po vstupe do Európy stretli s tým, že ich niekto bral ako ľudí a rozprával sa s nimi vážne aj o maličkostiach. Vyfajčil s nimi cigaretu. Spravil selfie. Dal im pocit, že sú ľudia. Títo ľudia dnes nesú v hlave spomienku, že sa na nich nešlo s obuškami a mladí Slováci a Česi hovoria o dňoch, ktoré im navždy zmenili pohľad na svet. Tisíce ľudí v rukách sto česko slovenských študentov a dovolenkujúcich pracujúcich. Bahamy, krásna pláž :)
Dnes to oproti jeseni funguje ako hodinky. Pohyb organizuje srbská polícia, zapájajú sa srbskí sociálni pracovníci, UNHCR, Lekári bez hraníc a niekoľko menších európskych mimovládok. V Adaševci strávia len pár hodín čakajúc na info, že do blízkeho mesta Šid prišiel prázdny vlak z Chorvátska. V aspoň trochu ľudských podmienkach, s drobnou stravou v trojposchodových posteliach Lekárov bez hraníc… s čiapkou a rukavicami od Čechov a Slovákov. S loptou, s ktorou si bez akéhokoľvek jazykového porozumenia zahráme futbal, rozdelení do tímov. Pridajú sa aj srbskí policajti. Tiež ľudia. Možno tí istí, ktorí minulý rok pre chaos a dezorganizáciu museli brať obušky a slzáky. Pri futbale so základnými informáciami a naplnenými základnými potrebami nemá nikto problém.
Nevieme, čo bude ďalej. Ako rozhodne veľká politika, ako budú ďalej reagovať krajiny ako Nemecko, Švédsko, Rakúsko, čo spraví Turecko a ako sa bude vyvíjať samotná Sýria. Nevieme a ani to neovplyvníme. Určite nie debatami na facebooku.
Ako to vyjadril jeden z dobrovoľníkov – boli by sme veľmi radi, keby tu neboli, keby sem nechodili, keby sem nemuseli chodiť. Bolo by to úžasné, keby boli doma. Boli by to lepšie pre nich aj pre nás. Ale nie sú doma.
Nenávistné postoje nie sú cestou, tu to vidno. To, čo zanecháva stopy, je ústretovosť. Zažili sme ju z oboch strán. Utečenci už nie sú všetci ako jeden. Za každým je príbeh.
Napadá mi, že možno sem mnohí dobrovoľníci nechodia preto, aby pomáhali. To nie je to podstatné.
Prišli, aby stretli.
Aby sa stali priateľmi.
Priateľmi ľudí na úteku.
Priateľmi ľudí, s ktorými sa už nikdy nestretnú.
A bez štipky sentimentality, ani jedna strana na to nezabudne.
Áno, sú tu aj takí, ktorí nám prinesú problémy. Viem, že máme dosť svojich. Ale kašľať na vychodené a pohodlné cesty.
Mimochodom, zachytili ste, že po incidentoch v Kolíne sa zorganizovala skupina sýrskych utečencov, ktorá ako symbolické ospravedlnenie za útoky zo strany iných nakúpila kvety a rozdávala ich ženám v Kolíne? https://www.youtube.com/watch?v=QwU05yFocfg
Nuž len toľko. Utečenci sú rôzni. Tak ako aj my Slováci. A … keď budete mať príležitosť, skúste ich neobísť, ale stretnúť. A stať sa aspoň jednorazovými priateľmi. Je to fakt jednoduché.
Zo skúsenosti ďalších dobrovoľníkov:
Marián Záhradník
