Veľkonočný výlet na Červený Kameň

„Ráno, prvý deň v týždni…“ (Jn 20,1) sme sa aj my vybrali prežiť veľkonočnú radosť do prebúdzajúcej sa prírody v okolí Červeného Kameňa. Hoci nás nebolo veľa (čo, dúfam, o rok napravíme), atmosféra bola výborná a okrem prechádzky na Vršatec a výstupu na Chmeľovú (925 m.n.m.) sme sa pri dvoch pomníkoch pomodlili aj za obete leteckej tragédie z 20. augusta 2015. Peknou bodkou za celým dňom bol lietajúci dron jedného z účastníkov, ktorý nám urobil zábery zo samého neba.

 


Displaying

Veľkonočné posolstvo hlavného predstaveného saleziánov

Moji drahí bratia saleziáni, moje drahé sestry a bratia zo saleziánskej rodiny na celom svete, drahí mladí po celom svete!

Posielam vám môj srdečný pozdrav na prahu Veľkého týždňa a Veľkej noci. Dôvodom tohto môjho posolstva je vyzvať všetkých, ktorí ste na rôznych miestach saleziánskeho sveta, prežiť veľmi intenzívne chvíle viery a modlitby. Príčina je táto: Je príliš veľká tá bolesť, ktorej sme svedkami v mnohých častiach sveta, toľkých ľudí rôznych náboženstiev a vyznaní, ktorí trpia skutočné mučeníctvo. V našej Cirkvi je veľký počet kresťanských mužov a žien, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru v Ježiša.

Poslednú drámu poznáme dobre, odohrala sa v Jemene, kde boli zabité viaceré osoby: 4 sestry Misionárky lásky Matky Terezy a iní laici a laičky, ktorí dali život za svoju vieru, zomreli ako mučeníci a obete bezuzdného násilia. S bolesťou a s veľkou úzkosťou sledujeme to, čo sa stalo nášmu bratovi Tomovi, saleziánovi, ktorý bol unesený a viac o ňom nič nevieme. Chceme vyjadriť všetku svoju blízkosť a solidaritu jeho rodine a prosíme Pána o hlboký pokoj, aby mohli prežívať tieto dni dôverujúc v Pána Ježiša. Preto vyzývam všetkých, aby prežívali chvíle veľmi intenzívnej modlitby večer na Zelený štvrtok, keď sprevádzame Ježiša v bolesti a samote Getsemanskej záhrady.

Živo dúfam, že celá saleziánska rodina vo svete a naši mladí môžeme byť zjednotení – na rôznych miestach a v rôznych časoch – v jedinej modlitbe: za pokoj. Spájame sa s pápežom Františkom, ktorý ustavične volá po tomto pokoji. Prosme Pána o pokoj a prosme aj pokoj bez konca pre mučeníkov a mimoriadnu silu Vzkrieseného pre všetkých, ktorí trpia toľkú bolesť a prenasledovanie. A pamätajme aj na nášho brata Toma.

Ďakujem za to, že prijmete túto iniciatívu. Nech vás Pán žehná! Pozdravujem vás zo srdca

don Angel Fernandez Artime


Nad Adaševci je tmavá noc…

  1. januára 2016, tmavá a hmlistá noc nad bývalým diaľničným motelom Adaševci v Srbsku.
    Noc plná autobusov. Takisto ako mnohé noci predtým.
    Noc plná ľudí.
    Plná nádejí a obáv.
    Nádejí a obáv utečencov. A tých európskych.
    Noc plná otázok.
    Otázok typu: „Akú veľkosť plienok asi potrebuje to sýrske dieťa?“ alebo: „Čo nám všetkým budúcnosť prinesie?“
    Áno, sú tu. Kultúrne rozdiely, jazykové bariéry, hospodárske možnosti.
    Ale aj tak, všetci sme ľudia. Naše deti sa rovnako vedia hrať a kresliť. Vieme povedať „prosím“ a „ďakujem“. Počul som to.
    Nikto tu nie je dokonalý, ľudia s chybami ako všade. Niektorí úžasní a iní fakt ako idioti.
    Ale aj tak sme všetci ľudia. Ľudia s obavami a nádejami.
    Nič nie je čierne alebo biele. Hoci FB je plný ľudí poznajúcich svoju univerzálnu „pravdu“ – čiernu, alebo bielu.
    Bože, čo by si ty zdieľal vo svojom profile?
    Vyjdime zo svojich pozícií, zo svojho obľúbeného životného štandardu. Nehovor: „utečenci“. Choď, dotkni sa a rozprávaj sa s človekom. Má svoj príbeh. Choď. A potom posudzuj.
    Nad Adaševci je tmavá noc…

„To ste ani hodinu nemohli bdieť so mnou?“ (Mt 26,40)

Je ľahké sledovať veci v telke a komentovať na facebooku. Na internete sa dá nájsť hocaký článok a hocaký názor. Najľahšie ten, ktorý sa mi páči a ktorý mi vyhovuje.

IMG_1663Aká je však realita? Je takmer rovnako ľahké vyjsť do niektorej zo susedných krajín, ktoré sú súčasťou takzvanej „Balkan route“, Balkánskej cesty, po ktorej už mesiace putujú ľudia.

Ľudia prijímaní aj nenávidení, vítaní aspoň teplým čajom alebo prianiami čím hojnejšieho utopenia v mori a udusenia v dodávkach, starí aj mladí, na invalidných vozíčkoch aj v detských nosičoch, zranení vojnou aj dokonale oholení a oblečení, vysoko vzdelaní aj jednoduchí, úprimne ďakujúci až ruky bozkávajúci, ale aj všelijakí špekulanti, hľadajúci víziu zo zničených krajín, a aj tí, ktorým o život nešlo. Tí, ktorí pomoc nevyhnutne potrebujú, aj tí, ktorí ju len využijú.

Zmes ľudí. Tisíce, státisíce. Neuveriteľne nehomogénna skupina ľudí, ktorá má jednu nálepku: utečenci. Jedným slovom označujeme to, čo sa pod jeden pojem schovať nedá. Okej, dá. Sekvoja, ruža aj mrkva sú jedným slovom rastliny. Okej. Anton Srholec, Miki Černák aj Ľudmila Podjavorinská boli/sú Slováci. To je asi prvá aj posledná vec, čo ich spája.

That’s it. Dojem zo spoločnej misie Človeka v ohrození a Člověka v tísni na diaľničnom odpočívadle v srbskom Adaševci tesne pred Chorvátskou hranicou: tu sa nedá hádzať do krabičiek. Každý je tu človek. Každý je iný. Každý má iné zámery, nádeje, myšlienky, predstavy.

Miešaný český a slovenský tím dobrovoľníkov tu je od jesene minulého roka. Začínal na veľmi blízkom hraničnom
prechode Berkasovo-Bapska, kde na jeseň suploval chýbajúce srbské bezpečnostné a humanitárne zložky. Viac ako IMG_20160127_232303sto najmä mladých Čechov a Slovákov tvorilo koridory, upokojovalo tisíce ľudí čakajúcich natlačených v dave, v ktorom ľudia nevedeli, kde sú, na čo čakajú, koľko budú čakať a kam idú. Bez profesionálnych školení riadenia davu, bez podpory, bez postelí a poriadneho jedla, na nohách 20 hodín denne, spiac vo vlastnom aute, na ktorom prišli za vlastný benzín. Rozdávali dostupné jedlo a oblečenie. Ak by dav nezvládli, riskovali vlastné zdravie a život. Asi len preto, že v tých druhých videli ľudí bez ohľadu na politické reči a debaty na facebooku. Vďaka nim nikto nebol ušliapaný a utečenci sa možno prvýkrát po vstupe do Európy stretli s tým, že ich niekto bral ako ľudí a rozprával sa s nimi vážne aj o maličkostiach. Vyfajčil s nimi cigaretu. Spravil selfie. Dal im pocit, že sú ľudia. Títo ľudia dnes nesú v hlave spomienku, že sa na nich nešlo s obuškami a mladí Slováci a Česi hovoria o dňoch, ktoré im navždy zmenili pohľad na svet. Tisíce ľudí v rukách sto česko slovenských študentov a dovolenkujúcich pracujúcich. Bahamy, krásna pláž :)

Dnes to oproti jeseni funguje ako hodinky. Pohyb organizuje srbská polícia, zapájajú sa srbskí sociálni pracovníci, UNHCR, Lekári bez hraníc a niekoľko menších európskych mimovládok. V Adaševci strávia len pár hodín čakajúc na info, že do blízkeho mesta Šid prišiel prázdny vlak z Chorvátska. V aspoň trochu ľudských podmienkach, s drobnou stravou v trojposchodových posteliach Lekárov bez hraníc… s čiapkou a rukavicami od Čechov a Slovákov. S loptou, s ktorou si bez akéhokoľvek jazykového porozumenia zahráme futbal, rozdelení do tímov. Pridajú sa aj srbskí policajti. Tiež ľudia. Možno tí istí, ktorí minulý rok pre chaos a dezorganizáciu museli brať obušky a slzáky. Pri futbale so základnými informáciami a naplnenými základnými potrebami nemá nikto problém.

12631384_10205540873856975_5903930380596265927_nNevieme, čo bude ďalej. Ako rozhodne veľká politika, ako budú ďalej reagovať krajiny ako Nemecko, Švédsko, Rakúsko, čo spraví Turecko a ako sa bude vyvíjať samotná Sýria. Nevieme a ani to neovplyvníme. Určite nie debatami na facebooku.
Ako to vyjadril jeden z dobrovoľníkov – boli by sme veľmi radi, keby tu neboli, keby sem nechodili, keby sem nemuseli chodiť. Bolo by to úžasné, keby boli doma. Boli by to lepšie pre nich aj pre nás. Ale nie sú doma.

Nenávistné postoje nie sú cestou, tu to vidno. To, čo zanecháva stopy, je ústretovosť. Zažili sme ju z oboch strán. Utečenci už nie sú všetci ako jeden. Za každým je príbeh.
Napadá mi, že možno sem mnohí dobrovoľníci nechodia preto, aby pomáhali. To nie je to podstatné.
Prišli, aby stretli.
Aby sa stali priateľmi.
Priateľmi ľudí na úteku.
Priateľmi ľudí, s ktorými sa už nikdy nestretnú.
A bez štipky sentimentality, ani jedna strana na to nezabudne.

Áno, sú tu aj takí, ktorí nám prinesú problémy. Viem, že máme dosť svojich. Ale kašľať na vychodené a pohodlné cesty.
Mimochodom, zachytili ste, že po incidentoch v Kolíne sa zorganizovala skupina sýrskych utečencov, ktorá ako symbolické ospravedlnenie za útoky zo strany iných nakúpila kvety a rozdávala ich ženám v Kolíne?  https://www.youtube.com/watch?v=QwU05yFocfg

Nuž len toľko. Utečenci sú rôzni. Tak ako aj my Slováci. A … keď budete mať príležitosť, skúste ich neobísť, ale stretnúť. A stať sa aspoň jednorazovými priateľmi. Je to fakt jednoduché.

Zo skúsenosti ďalších dobrovoľníkov:

https://www.facebook.com/RestlessChildBlog/photos/a.1464806520478308.1073741828.1459167164375577/1560674924224800/?type=3&theater

IMG_1664

Marián Záhradník

Čo sa deje za dverami?

DOD

Na dne Mariánskej priekopy

Po mesiaci sa naši mladí opäť stretli v Katolíckom dome, aby spoločne strávili piatkový mládežnícky večer. Tentokrát sa ocitli na dne Mariánskej priekopy.

Celý animovaný večer sa niesol v hesle: „Zachráňte rybára Juraja!“ Mladí sa ho pokúšali zachrániť v štyroch tímoch. Lenže nebolo to také ľahké. Museli splniť niekoľko úloh, pri ktorých si precvičili prácu v tíme, trpezlivosť a logické uvažovanie. Okrem toho tu nechýbala rodinná atmosféra, spoločenské hry a občerstvenie.

Na najbližšom mládežníckom večeri, ktorý bude 1.4.2016, mladí navštívia Ameriku.


 

Púť zamestnancov Detského charitného domova z Považskej Bystrice k Bráne milosrdenstva

Myslím si, že biblický príbeh o Aramejčanovi Námanovi, ktorý na radu otrokyne svojej manželky prichádza do Izraela za Božím mužom Elizeom, aby ho uzdravil od malomocenstva, je nám pomerne známy. Čítame, že vojvodca Náman mal najväčší problém s tým, že ako liek mu prorok ponúkol kúpeľ v „obyčajnej“ rieke Jordán. S prchkosťou vyjadruje toto svoje sklamanie. „Nazdával som sa, že naisto vyjde ku mne a bude vzývať meno Pána, svojho Boha, rukou sa dotkne miesta a odstráni malomocenstvo. Nie sú rieky Damasku Abana a Farfar lepšie ako všetky rieky Izraela?!“ (2 Kr 5, 11-12) Ale uzdravenie napokon získal vďaka svojej schopnosti počúvať radu.„Keby prorok žiadal od teba veľkú vec, neurobil by si to? O čo skôr, keď ti povedal: Okúp sa a budeš čistý!“ (2 Kr 5, 13) Napokon sa v Jordáne okúpe a prostredníctvom tejto vody získava uzdravenie. Je mu jasné, že to nie je zásluhou „obyčajnej vody“, ale že ide o zásah Boha Izraela. „Teraz viem; že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli.“ (2 Kr 5, 15) Toho Boha, ktorý si poslúži aj takýmito obyčajnými vecami.

Je to povzbudzujúce posolstvo aj pre každého z nás. Aj nám sa ponúkajú jednoduché symboly, prostredníctvom ktorých môžeme získať obrovské milosti. „Obyčajné dvere“ nášho kostola v tomto Roku milosrdenstva patria tiež do tejto kategórie. Vďaka Bohu, mnohí si to aj uvedomujú. Prechádzajú cez túto kostolnú bránu vo viere, že je skutočne bránou k stretnutiu sa s Božím milosrdenstvom.

V piatok 11. marca tak urobila aj skupina pútnikov z Považskej Bystrice. Zamestnanci a pedagógovia Detského  charitného domova putovali do dubnického chrámu, aby získali milosť odpustkov a požehnanie vo svojom namáhavom poslaní. Saleziáni ich prijali s veľkodušným srdcom. Poslúžili im sviatosťou zmierenia a slávili s nimi Eucharistiu. Takto mohli pútnici skutočne zakúsiť milosrdenstvo Božie aj cez tieto „obyčajné“ symboly. Nech sú v tom povzbudením aj nám domácim, ktorí máme túto príležitosť každý deň.

(don Jozef Ragula SDB)

P1570349

 

Deti viery v našej farnosti

V pondelok 22. februára 2016 prišli k nám do farnosti koordinátorky hnutia Deti viery na Slovensku mamy Ľubka a Lenka z Bratislavy, aby nás oboznámili s týmto hnutím. Deti viery sú súčasťou komunity Útecha, kam patria aj Modlitby otcov a Modlitby matiek. Spiritualitou hnutia je úplná odovzdanosť Pánovi. Stretnutie sa konalo v katolíckom dome, kde sa zišlo asi 30 mám. Niektoré prišli aj s deťmi. Potešila nás aj prítomnosť predstavenej sestier Panny Márie Pomocnice, sestry Editky a učiteliek z našej cirkevnej materskej škôlky. Pozvanie prijali aj mamy z Hornej Poruby.

Ľubka a Lenka nám vysvetlili, ako viesť deti k modlitbe, odovzdanosti, dôvere a jednoduchosti od najmenšieho škôlkára, cez deti v mladšom i staršom školskom veku, až po mladých na stredných školách. Deti sa učia spoznávať Sväté písmo, vytvárajú si osobný vzťah s Bohom a navzájom medzi sebou. Zaujalo ma, že v centre je Sväté písmo, kde si deti môžu osvojiť a prežiť určité state z Evanjelia vo forme krátkeho divadielka či rozhovoru. V budúcnosti potom dobre poznajú Sväté písmo a aj sa ho snažia žiť. Mamy Ľubka a Lenka to potvrdili z vlastných skúseností pri práci s mladými. Stáva sa, že mladí ľudia potom vedú skupinky Deti viery. Problémy zvládajú ľahšie, lebo sú naučené, že Pán sa postará.

Dozvedeli sme sa aj o ich skúsenostiach s deťmi, ktoré chodia do skupiniek. Majú krásne vzťahy, keď potrebujú nejakú pomoc, navzájom sa modlia za daný problém či situáciu. Spoločenstvo je im oporou v živote. Zakusujú povzbudenie z vypočutých modlitieb. Takto deti aj mladí môžu poznávať silu modlitby. Tak, ako na modlitbách matiek, na stretnutí je na stolíku Sväté písmo, kríž, pri päte kríža košík, ktorý predstavuje ruky Pána Ježiša, a sviečka. Deti sa z knižočiek modlia len niektoré modlitby podľa disponovanosti skupinky a na farebné krúžky píšu mená tých, za ktorých sa chcú modliť, alebo svoje každodenné starosti a radosti. Menšie deti kreslia alebo im s napísaním pomôže animátor či rodič. Krúžky potom odovzdávajú do košíka, teda do Pánových rúk.

Sú tri formy modlitieb Deti viery: v rodine, v škole či škôlke a skupinky Deti viery. V prvých dvoch formách stačí mať malý košík pri päte kríža, doma v rodine alebo v triede či kaplnke, do ktorého deti odovzdávajú svoje problémy, z ich pohľadu ťažké. Použijú už spomínané farebné krúžky. Raz do týždňa ich pri rodinnej alebo osobnej modlitbe vkladajú do košíka, modliac sa podľa knižočky Deti viery alebo vlastnými slovami. Takýmto spôsobom sa učia dôverovať Pánovi, že ich modlitby budú vypočuté už od útleho veku.

Po skončení prednášky nasledovali otázky a odpovede. Mohli sme si tiež vziať prinesené materiály: knižočky pre menšie alebo staršie deti, farebné krúžky a príručku pre animátorov. Skôr, ako sa začneme s deťmi modliť v skupinkách, môžeme túto túžbu predkladať Pánovi v modlitbe aspoň počas troch týždňov, napr. denne druhý desiatok Ruženca svetla: … ktorý zázrakom v Káne Galilejskej otvoril srdcia učeníkov pre vieru. A už sme aj začali.. :-)

S objatím Silvia z Modlitieb matiek v Dubnici nad Váhom.

4. deň AKTIVITY

Kde sa vzala, tu sa vzala, pri kostole jedna budova stála.

Žeby Kaťák? Presne tak a všetkým naokolo sme to dávali znať.

Posledný deň prímesťáku a v Kaťáku stále detí a animátorov ako maku.

Zahrali sme Aktivity, hrali, kreslili a robili aj drepy.

Po svätej omši, obede a hrách, pustili sme sa opäť do rôznych prác.

Hudba, piesne, cvičenie, elektronika, vyrábanie aj varenie.

Pre rodičov sme pripravili, program krátky, ale zato milý.

A čo na záver? Koniec dobrý, všetko dobré.

Že bolo dobre? Tomu ver, a na budúci rok sa k nám aj ty pridaj.

Zazvonil zvonec a nášmu jarnému prímesťáku je koniec.

 


 

3. deň tábora MONOPOLY

Prišiel ten deň vytúžený, keď sme Trnavu navštívili.

Hoci vlak nám hodinu meškal, nikto sa zlej nálade nepoddal.

Vagón nami naplnený, išiel priamo do Trnavy.

Pamiatky sme preskúmali, za peniaze nakúpili.

Živý bankomat sme vyhľadali a Náhodou Trnavčanov pobavili.

Svätá omša na Kopánke, potom hry a pohoda pri super scénke.

Počasie nám veru prialo, aj sa slnko ukázalo.

Že sme vďační? Presne tak. Dávame to všetkým znať.


 

2. deň tábora BANG!

Sniežik sa nám chumelí, ale sme stále veselí.

Druhý deň je za nami, hru Bang! sme si s chuťou zahrali.

Šerif, bandita, odpadlík,  pri programe nechýbal nik.

Bojovali sme o život, dôležitý bol každý skupinový krok.

Indiáni, guľomet, ľahnúť na zem sme si museli, a to hneď.

Bola to však paráda a pri tom panovala dobrá nálada.

Po svätej omši, obede a hrách, pustili sme sa do rôznych prác.

Elektronika, vyrábanie, hudba, tanec.

A potom prišiel záver dňa a je koniec.

Čo nás čaká? Uvidíš. Keď s nami zajtra Trnavu navštíviš.