Púť Mornese – Turín

Dubnica mala v dňoch 18.3 – 24.3. na púti do Mornese a Turína tiež svoje zastúpenie. Na púť s GPS, sa vybrali i dve dievčatá, ktoré sa boli modliť ( aj ) za svoje povolanie.

Katka a Maťka
Katka a Maťka

Púť do Mornese za spoznávaním svätej Márie Dominiky Mazzarellovej ( zakladateľky Dcér Márie Pomocnice) , jej rodiska, života a pôsobiska, a tak isto aj návšteva Turína a don Bosca ( zakladateľa Saleziánov) sa začala v skorých ranných hodinách. Autobus plný dievčat, saleziánok a jendého kňaza, vyrážal z Bratislavy o druhej hodine ráno a zamieril na smer: Padova, k sv. Antonovi Paduánskemu, patrónovi stratených vecí. Časový sklz donútil dievčatá pridať do kroku, aby mohli mať sv. omšu v kaplnke Baziliky sv. Antona , no nakoniec sa im podarilo všetko stihnúť a po malej zastávke v Padove, čakala dievčatá ešte dlhá cesta so Mornese.

kostol u sestier v Mornese


V Mornese strávili dievčatá následne celé tri dni. Sestra Gabika Baňasová sa postarala o prednášky pre dievčatá, ktoré sa zoznámili s celým životom Márie Dominiky Mazzarellovej (ďalej Main, alebo MDM).

Od politickej situácie do ktorej sa Main i don Bosco narodili, až po Mainine posledné chvíle života . Dievčatá navštívili rodný dom MDM , miesta, kde Main počas svojho života žila so svojou rodinou a tiež aj miesta, ktoré navštevovala a kde žila svoj ,,sen,,: pôsobila ako rehoľná sestra.

Viac o don Boscovi dievčatám povedal najmä don Peter Štellmach , s ktorým sa stretli v Turíne vo Valdoccu, mieste, kde don Bosco vybudoval základy saleziánskeho diela.

príjemné stretnutie so Štellkom

Dievčatá majú veľmi pekné zážitky. Z Mornese žiarila pokojná atmosféra a bolo cítiť, že Pán Boh bol prítomný na ich púti a žehnal ich ceste.

Veríme, že vďaka tejto púti vzniklo mnoho pekných priateľstiev a určite aj mnoho povolaní ! :)

Katarína Bolčeková

Cesta je cieľ alebo čo nám prináša svätojakubská cesta

Kresťanská tradícia hovorí, že keď chceš spoznať Krista, choď do Jeruzalema, keď chceš spoznať cirkev, choď do Ríma, keď chceš spoznať seba, choď do Compostely.

Nepamätám sa, kedy som sa o svätojakubskej ceste dozvedela ja, ale viem, že to nebola túžba po sebapoznaní a že túžba ísť na camino bola veľká. Prvýkrát sme s podobnou partiou ako tento rok boli už v roku 2015, v trochu zmenenom tíme a inou trasou v roku 2017 a tretí raz sme sa opäť vybrali tento rok. Počas každej púte vidím veľký zásah Boha, ako vám posiela ľudí či do tímu alebo ktorí vam poradia kam ísť, vnuknú myšlienky, dobré nápady.

Na neľahkú, ale zároveň veľmi dobrodružnú cestu sme sa vybrali 6. júla. Prvý zázrak sa stal ešte na letisku, keď nemožné sa stalo možným. Let s prestupmi s autobusom bolo treba stihnúť za 35 minút a stihli sme.

Na odporúčanie Martina, ktorého sme na camine stretli minulý rok a ktorý tam tiež už bol štyrikrát, sme sa vybrali na Camino Primitivo. Nie je to primitívna cesta, ako sa podľa názvu zdá, ale je to najstaršia cesta, po ktorej kedysi chodili králi a vraj jedna z najťažších. Bola to cesta plná kopcov a klesaní, panenskej prírody, cesta, kde sa pásli kone a kravy a nikto ich nestrážil. Cesta, na ktorej bolo pre nás všetko nové a po pár dňoch sa cítite ako doma. Ľudia, resp. vaši spolupútnici, ktorých dennodenne stretávate, sa vám stávaju priateľmi, rodinou.

Prešli sme asi 320km za 12 dní, niekedy 32km, inokedy len 22. Veľa sme sa naučili o sebe, prijímať sa takých, akí sme. Pochopili sme, ako nesprávne žijeme, snívame o ďalekej budúcnosti, vŕtame sa v minulosti, riešime neriešiteľné. Až na camine pochopíte, aké dôležité je žiť prítomný okamih. Ráno vstanete, jasný cieľ máte pred sebou a všetko tomu podriadite. Veci v batohu stále tie isté a zistíte, ako málo vám k životu stačí. Začnete vnímať krásy prírody, potreby svojich najbližších. Uvedomíte si, ako ste viazaní na určité veci a zrazu sa dá bez nich žiť. Dobre si rozmyslíte, čo vložíte do batoha a budete vláčiť. Na prvom camine naše batohy vážili okolo 9kg, na treťom už len 5,5kg. Dali sme do nich ozaj len to nutné, lebo každé kilo naviac nám sťažuje chôdzu. A tak je to aj v našom každodennom živote, koľko zbytočnej záťaže nosíme a nemuseli by sme.

Ale to top poznanie z camina je, čo pre nás v živote znamená náš blížny. Dokázala by som ísť na camino sama a bola to aj moja veľká túžba, ale Boh to mal nachystané inak. Zrazu je z vás 6-členný tím, ľudia, ktorí nemajú pevné putá či priateľstvá, ale idete a zrazu chápete akosi viac slovám vzťah, opora, obeta.

Kedysi bola púť vnímaná ako pokánie za hriechy. Z roka na rok pribúda pútnikov z celého sveta, nemáte problém stretnúť Američanov, Číňana či cyklistu z Nového Zélandu a nie sú to len veriaci či velkí hriešnici. Je to cesta naozaj pre každého a každému by som ju dopriala zažiť. Niektoré sme boli už trikrát, iné dvakrát a niektoré prvýkrát, ale každá z nás má túžbu ísť zas. A nie len my sme tí blázni túžiaci po camine. Čím viac tam chodíme, tým viac spoznávame ľudí, ktorí tam boli nie trikrát ako my, ale 11 a neprešli 320km ale 1000.

Santiago je krásne mesto, bazilika je skvost architektúry, ale za čím sa vám cnie, je práve tá cesta. Nebojte sa vydať na camino, nie je to skúška fyzických síl, je to o vašom rozhodnutí. Sväty Jakub sa rozhodol a išiel za Kristom. Aj my pútničky vám prajeme samé správne rozhodnutia. A ak sa vám nepodarí vyraziť na Camino de Santiago, aspoň nech vaše cesty majú ten správny cieľ.

Na záver veľká vďaka Bohu za ľudí, ktorých nám posiela na cestu životom, vďaka ktorým potom môžeme putovať do Santiaga. Svätý Jakub, oroduj za nás!

(text: Andrea Kubová; foto: Sidónia Tramitová)

Púť motorkárov pri Dubnickej Panne Márii

Ľudia, ktorí prišli v na Turíčnu nedeľu 20.5. na rannú sv. omšu o 7:00 mohli mať problém dostať sa do kostola. Všade totiž stáli motorky – z Poľska! Nie dajaké lacné bučory z trhov, ale kvalitné mašiny, ktoré ocenila najmä mužská časť návštevníkov nedeľných bohoslužieb. Kde sa tu vzali?

V sobotu večer ku nám prišlo cca 140 motorkárov, organizovaných cez Saleziánsky misijný volontariát v Krakove. V sobotu boli na púti na Butkove a potom prišli ku nám. V Kaťáku mali večer veľkú poradu o ďalšej púti, tentokrát do Medžugoria. Ak by niekoho zaujímali podrobnosti, nájde ich TU. Spali v Katolíckom dome a na našej cirkevnej škole len tak jednoducho v spacákoch na karimatkách. Ako praví pútnici.

Ráno potom boli na sv omši o 9:00. Medzi pútnikmi boli aj vzácni hostia, provinciál krakovskej provincie Saleziánov don Adam Parszywka a regionálny radca z Hlavnej rady Saleziánov Don Bosca v Ríme don Tadeusz Rozmus.

Jeho príhovor v poľštine akoby podčiarkol turíčne udalosti spred 2000 rokov, kedy napriek rozdielnosti jazykov poslucháči veľmi dobre rozumeli, čo im chceli apoštoli vysvetliť. Okrem iného povedal: „Učeníci mali strach a boli zavretí vo Večeradle. Príchod Ducha Svätého spôsobil, že sa prestali báť a vyšli von! Začali ohlasovať Zmŕtvychvstalého Krista. A nie len slovami. Oveľa viac tým, ako žili. A toto sa týka aj nás, dnešných kresťanov. Nebyť „zavretí“ len vo svojich „bezpečných“ prostrediach, ale vyjsť von. A byť odvážnymi a radostnými svedkami Zmŕtvychvstalého.“

Po sv. omši praskal vo švíkoch bar v Kaťáku. Toľko kávy sa už dávno neuvarilo. Pútnici sa postupne za burácania motorov rozišli domov. A nám zostal pekný zážitok. Uvidíme, akí pútnici prídu nabudúce.

(don Pavol Piatrov SDB)

Odvážni miništranti putovali do Šaštína

Na 12. ročníku celoslovenskej púte miništrantov PUMIN nechýbali ani Dubničania, ktorých zostava bola obohatená aj o jednu mamku, sestru, ocka a saleziána-kňaza.

Dobrodružstvo začalo už na parkovisku, kde z 9-miestneho auta tiekla nejaká kvapalina. Bol to pokazený chladič a veľké auto muselo zostať doma. Panna Mária si ochránila svojich pútnikov, aby sa auto nepokazilo cestou a tiež zariadila, aby sa všetci zmestili, keďže niekoľkí sa odhlásili iba na poslednú chvíľu!

Púť odštartovala koncertom bratov pavlínov, ktorí spravujú Národnú Baziliku Sedemsbolestnej Panny Márie a príhovorom dona Jozefa Luscoňa SDB, ktorý predstavil motto tohtoročnej púte Misia ODVAHA. Menších miništrantov si don Jozef zobral so sebou do Baziliky a starším sa zatiaľ v rôznych zaujímavých workshopoch venovali profesionáli z odvážnych povolaní: hasič, vojak, policajt, sociálni pracovníci s Rómami a bezdomovcami.

Srdcom stretnutia bola slávnostná sv. omša, ktorej predsedal trnavský arcibiskup Ján Orosch. Otec biskup spomenul, že ešte nikdy nemal na sv. omši toľko miništrantov a povzbudil chlapcov k odvážnemu svedectvu, lebo práve z miništrantov vyrástli mnohé osobnosti. Veľký zážitok mal z liturgie aj náš Dário, ktorý bol hlavným turiferom.

Po požehnaní vyšli všetci vymrznutí pred Baziliku, kde sa na slniečku odfotili a utekali na skvelý obed pripravený cateringovou firmou brata nášho saleziána Janka Drgoňa.

Nasledovali súťaže po stanoviskách, skákanie na nafukovacom hrade a bláznenie v nafukovacej guli. Chlapci vytvorili futbalový tím a zapojili sa do turnaja, v ktorom vyhrali všetky zápasy v skupine, ale finále si zahrajú asi až o rok, keďže času bolo málo a všetci už museli bežať do Baziliky na záverečnú adoráciu. Po chvíľke ticha pred Najsvätejšou Sviatosťou sa najmladší účastník dubnickej výpravy opýtal, či ten diakon pred oltárom nezaspal…

Plný zážitkov a s túžbou prísť o rok zas nasadli Dubničania do áut a vydali sa na cestu domov. Vzali to „skratkou“ cez Trnavu, kde si dali chutnú zmrzlinu a pokračovali ďalej. Čo sa dialo v autách si budú všetci ešte dlho pamätať, ale nikomu o tom nesmú hovoriť.

(text: don Štello SDB; foto: Ľudmila Machová)


Don Bosco privítal vo svojom rodisku našich animátorov

Mladí z Kaťáku načerpali z prameňa don Boscovho života. Navštívili a bližšie spoznali jeho rodisko a miesta kde sa celým srdcom obetoval pre mladých.

„Da mihi animas“, životné motto Janka Bosca, sa hlbšie dotklo deviatich mladých pútnikov z Dubice pod vedením Petra Štellmacha SDB a Danky Oremovej FMA. Nezabudnuteľná cesta do Talianska sa začala 25. júla skoro ráno svätou omšou na sviatok sv. Jakuba vo farskom kostole, ktorá ju naplno odštartovala. Po dlhej unavujúcej ceste neskoro večer zakotvili na mieste narodenia dona Bosca, Becchi, kopec Colle don Bosco, kde ich ubytovali miestni saleziáni.

Na druhý deň začali spoznávať don Boscove detstvo a mladosť. Navštívili baziliku sv. Jána Bosca, ktorá je postavená na mieste jeho rodného domčeka. Taktiež sa zastavili v jedinom zachovalom dome, kde býval od svojich dvoch rokoch. Tam si mohli pozrieť expozíciu fotografií z jeho života a obytné priestory domu.  Vo veľkom úžase spoznali krásne aj ťažšie chvíle v jeho detstve a mladosti.

 

Tretí deň sa niesol v duchu misijnej činnosti dona Bosca. Po chutných talianskych raňajkách sa vydali na cestu do Morialda, kde si prezreli dom, v ktorom žil Dominik Savio a zúčastnili sa na svätej omši, ktorú odslúžil don Peter Štellmach v miestnom kostolíku. Po nej nasledovala cesta do Mondonia, kde videli dom, v ktorom zomrel Dominik Savio. Nasledujúci kurz púte ich priviedol do Castelnuova a napokon do Chieri, kde spoznali seminár, ktorý bol pre don Bosca nezabudnuteľný.

Vyvrcholenie púte nastalo vo štvrtý deň, kedy zamierili do Turína. Tam navštívili prvé don Boscove oratórium, Valdocco. Okrem toho navštívili aj turínske trhy a katedrálu sv. Jána Krstiteľa, kde je uchované Turínske plátno.

Predposledný deň spoznávania Talianska sa vydali do Álp, presnejšie do dediny Chamois, kam sa prepravili lanovkou a odkiaľ vyrazili turistickou trasou k jazeru Lago di Lod, ktoré je situované vo výške 2015 mnm. V spojitosti s Alpami si pripomenuli blahoslavenéhoho Pier Giorgia Frassatiho, ktorý spoznával Boha cez prírodu a snažil sa byť dobrým kresťanom.

Posledný deň púte bol sprevádzaný únavou, ale aj nadšením, lebo mladí cestovali domov. Okrem ďalšej dlhej cesty ich čakala aj zastávka pri Jadranskom mori, Grado, kde sa osviežili vlnami mora.

Niektorých mladých sme sa spýtali na pocity a zážitky z púte:

„Táto partia sa mi páčila, lebo sa tu stretli výnimočný ľudia. Okrem toho som cítil charizmu dona Bosca na každom kroku. Najviac som ju cítil zo starostlivosti saleziánov o nás. Aj pamiatky a miesta, kde žil do Bosco boli super.“ (Marek Hudec)

„Najviac sa mi páčilo, že Štello jedol hranolky v Mc Donalde. To sa často nevidí. Takisto sa mi páčilo aj more.“ (Filip Dian)

„Bolo veľmi fascinujúce  uvedomiť si, že po miestach, ktoré sme navštívili, chodili don Bosco alebo Dominik Savio.“  (Petra Žáková)

Nakoniec sa všetci v zdraví vrátili do Dubnice. Veľké poďakovanie patrí vám za vaše modlitby a Bohu, ktorý pútnikov požehnával a obdarúval svojim milosrdenstvom.

(Jaro Minárik, fotky Paulína Hírešová)


 

MINI-púť do Šaštína

PUMIN 2017

V dnešnom svete skratiek nebudeme predsa zaostávat. Ak chceme byť „in“, aj my ich musíme používať. Čo to teda PUMIN je? Púť miništrantov je správna odpoveď a konala sa v sobotu 29.4. v našej národnej bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne a to už po jedenásty krát.

Skoro ráno sme sa stretli pred Katolíckym domom v zložení možno nie celkom štandardnom, lebo sme mali medzi sebou nie len miništrantov, ale aj jedného mikroštranta čakateľa, jednu zástupkyňu nežného pohlavia s príhodným menom Mária a tiež jedneho maxištranta a pod vedením otca direktora sme sa vydali za dobrodružstvom.

Cestou sme sa zastavili na rozhľadni a pokochali sa výhľadom na kopanice Myjavskej pahorkatiny v okolí zrúcaniny hradu Branč a ani sme sa nenazdali a boli sme medzi prvými na mieste. Program púte sa niesol po názvom „Titus, jeden z nás“. V úvodnej prednáške zazneli všetky dôležité informácie o Titusovi.

V čase príprav na hokejové majtrovstvá sveta, don Luscoň veľmi vtipne a trefne poznamenal pri jednej z fotografií, ktorá ukazovala novicov a chovancov z tej doby, že toto sú skutoční „zlatí chlapci slovenského národa“. Pripojil dokonca zaujímavú fotografiu prvých hokejistov saleziánov s unikátnymi hokejkami, akokeby nalámanými z okolitých stromov…

V príhovore počas spoločnej svätej omše, kde takmer každý v bazilike bol oblečený v miništrantskom a bazilika priam svietila na bielo, celebrant vyzdvihol Titusove „bojovné“ srdce: „Pán Boh daroval chlapcom/mužom bojovné srdce. Niektorí to zneužívajú na ubližovanie alebo na presadenie seba samého. Titus tiež využil tento dar, ale iným spôsobom, ani v jednom okamihu totiž neprestal bojovať za dobro vo svete.“

Po dobrom obede začali hry s názvom Titusovka. Chlapci získavali žetóny zvané „Pumiňáky“ a mohli si za ne kúpiť niečo pekné v minishope (minišope). Pokračovali besedou s otcom biskupom Jozefom Haľkom, ktorému položili spústu vtipných otázok a na niektoré veru aj otec biskup ťažko hľadal odpovede, napríklad: „Otec biskup, kde ste zohnali taký krásny kríž?“, alebo „Otec biskup, už ste niekedy zaspali počas svojej kázne?“ – ostatné otázky už nie sú publikovateľné. Púť bola ukončená krátkou adoráciou, zasvätením sa Sedembolestnej Panne Márii a požehnaním Eucharistiou.

Na spiatočnej ceste sme sa zastavili na mohyle generála Milana Rastislava Štefánika na vrchu Bradlo a v skorých večerných hodinách sme duchovne obnovení a plní zážitkov štastne docestovali domov.

Pri svätej omši je samozrejme najdôležitejší kňaz, ktorý premieňa chlieb a víno na telo a krv Krista. No aj on má svojich pomocníkov – ako mal Kristus apoštolov, kňaz má miništrantov. Ich úlohou a službou je asistovať pri svätej omši a pomáhať kňazovi. Vážme si službu týchto našich chlapcov a povzbudzujme ostatných prichádzať aj takto bližšie k Pánovi Ježišovi. Nech im v tom pomáha aj sv.Tarzícius, patrón miništrantov.

(Stano Farský)