Moja misia

Mesiac október bol pápežom Františkom vyhlásený ako misijný mesiac, a tak sa mladí dubnického strediska dňa 25. 10. 2019 na duchovnej obnove zamýšľali nad tým, čo je ich misiou a ako ju objaviť.

Duchovnú obnovu viedol salezián Vlado Plášek a svedectvo misie v každodennosti pridala sestra Lamiya.

Myšlienkou duchovnej obnovy boli slová Archanjela Gabriela venované Panne Márii:
,,Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha.“

Prednášajúci skrze tieto anjelove slová priblížil situáciu, keď Panna Mária pociťovala strach zo svojej životnej misie, do ktorej ju Pán Boh pozval, ale napriek tomu mu dokázala povedať svoje ÁNO. Vladko rozdelil tieto anjelove slová na tri časti a preniesol ich do súčasného sveta mladých, ktorých Pán Boh rovnako aj v tejto dobe povoláva. Zachytili sme pár myšlienok, aby ste sa i vy mohli stíšiť a  zamyslieť nad vašou misiou.

Neboj sa – Mladí tejto doby majú strach a obavy  z budúcnosti, z neprijatia, majú strach z toho, že budú málo milovaní …
Ako riešenie tejto situácie bolo navrhnuté, že treba začať rozlišovať svoje pocity, vedieť pomenovať vlastné obavy…
Strach je prirodzená súčasť bytia, ale existuje cesta.
Pán Ježiš vo Sv. Písme hovorí : ,,Čo sa tak bojíte, ešte stále nemáte vieru?“
Viera je akoby cesta čeliť obavám a strachu.
Vo Sv. Písme je 365x spomenutá výzva: „Neboj sa!“ Máme mať motiváciu prekonávať strach každý deň v roku.

Mária – Boh volá po mene. Dať meno znamená dať identitu. I mnohí rehoľníci prijímajú nové meno ako symbol novej identity. Boh povoláva každého človeka k niečomu jedinečnému. Treba len byť odvážny a nebáť sa vykročiť, ak počujeme volanie.

Milosť u Boha – Milosť je  nezaslúžený dar, ktorý sme každý jeden dostali.  Milosťou sme povolávaní k našej životnej misii. Boh, ktorý povolanie dal, ho aj udržiava v čase.

Ako príklad súčasnej odvahy bola uvedená Matka Tereza, ktorú Boh oslovil a ktorá poslúchla a rozhodla sa nemať strach a vykročiť pre svoje povolanie služby núdznym, no pritom vnútorne počas dlhých rokov svojej služby už nikdy nepocítila utvrdenie…

Sestra Lamiya mladým na koniec prednášky priblížila video, ktoré natočila ako svedectvo k príležitosti misijného októbra,  kde sa snažila ukázať, že človek nemusí ísť na misie do Afriky, ale stačí začať viac vnímať svoje okolie a plniť misiu tam, kde žije. Mladí boli povzbudení  k citlivému a otvorenému srdcu a v jednoduchosti dňa hľadať príležitosti služby.

Boh povoláva všetkých mladých. Tak, aká je tvoja misia ?https://www.facebook.com/598192526931917/posts/2847447575339723/

Katarína Bolčeková

Martina Reháková

Luník IX

 

V spomienkach som zalovila do posledného ročníka gymnázia, kde sme mali pravidelnú mesačnú duchovnú obnovu. Tú pre mňa nezabudnuteľnú viedol don Jozef Bago. Témou duchovnej obnovy bolo: ,,Vy ste svetlom a soľou zeme.“ V súvislosti s touto témou nám rozprával o svojej misii na Ukrajine, dokonca nám priniesol aj bibliu v miestnom jazyku. A vtedy sa vo mne zapálila taká malá iskrička ísť na misiu. Keďže som išla maturovať a už dlhodobo som sa pripravovala na prijímačky na vysokú školu, túto svoju rodiacu sa túžbu na misiu som potlačila so slovami: keď vyštudujem medicínu, pôjdem do Afriky a tam budem vykonávať misiu ako detská lekárka. Lenže Boh to chcel inak.

Štúdium medicíny som zanechala kvôli starostlivosti o rodinu. Vždy, keď som doma spomenula, že chcem ísť na misiu, moja mama pohotovo odvetila, že však misiu vykonávam tu doma – v starostlivosti o rodinu, sestru a medzi mladými v saleziánskom stredisku.

Čítať ďalej

Mária Kuľhová

Luník IX, Orechov dvor

Počas leta 2015 som sa vďaka misijnej organizácii VIDES zúčastnila ako animátorka na dvoch táboroch na Slovensku. Prvý týždeň to bol denný tábor na Košickom sídlisku Luník IX. Témou tábora bola oslava dvestého výročia narodenia sv. Jána Bosca, ktorý bol ústrednou postavou nášho týždňa. Každý deň sme mali rôzne súťaže a aktivity zamerané na určitú dobrú vlastnosť alebo návyk (priateľstvo, poriadok/služba, radosť, zodpovednosť, modlitba). Každé ráno sa začínalo dobrovoľnou svätou omšou a polhodinovým „oratkom“, kde mohli deti skákať na švihadle, trampolíne, mohli hrať kalčeto, tancovať, hrať sa s loptou. Program bol pestrý, neboli sme iba v priestoroch tamojšieho saleziánskeho strediska. Na Luníku je vždy živo, je tam veľa detí a ruchu a ľudia sú buď vonku alebo pozerajú z okien na ulicu :).  Niektoré hry a súťaže sme mali aj za plotom strediska, a tak sa k nám pripájali aj deti, ktoré neboli prihlásené na tábor. V posledný deň sme poriadne oslávili don Boscove narodeniny, nechýbala torta ani cukrová vata.

Čítať ďalej

Lucia Daňová

Rumunsko

 

Už je to pár rokov, čo som „zanechala“ VIDES. Vysokoškolské povinnosti v zahraničí ma odstavili, ale srdcom som Videsáčka stále. Moje spomienky a všetko to, čo som sa na Ukrajine a v Rumunsku naučila, sa totižto odstaviť nedajú.Lucka 3

 

 

 

 

Čítať ďalej

Klára Kubištelová

Ukrajina

 

Moje misijné dobrovoľnícke pôsobenie sa začalo pred ôsmimi rokmi. Túžba po misijnom dobrovoľníctve však vo mne bola už dva roky predtým, vďaka kamarátke, ktorá mi rozprávala o svojej dobrovoľníckej skúsenosti na Ukrajine, kde bola cez organizáciu VIDES.

Keď som prišla prvýkrát na Ukrajinu, zažila som na vlastnej koži kultúrny šok. Bola som naivne presvedčená, že mňa sa to netýka, ale opak sa stal skutočnosťou. Našťastie, tento šok netrval dlho, iba pár dní, pokiaľ sme sa nestretli s ukrajinskými animátormi, s ktorými sme začali naplno spolupracovať pri tvorbe tábora.

Čítať ďalej

Marián Záhradník

Juhoafrická republika

 

Na myšlienku ísť na misie som prišiel pravdepodobne vtedy, keď som prvýkrát prišiel do osobného vzťahu s misionárom (jeden rok pôsobil v Dubnici n/V salezián – brat Peter Červeň, ktorý až doteraz pôsobí v Azerbajdžane). Mal som vtedy asi 16 rokov. Peter pracoval u nás v oratóriu a všetci sme ho mali radi, bol naozaj správnym človekom.

Postupne u nás kratšiu alebo dlhšiu dobu pôsobilo niekoľko misionárov a táto myšlienka sa mi stávala bližšou, až kým ma priatelia prvýkrát nezavolali na misijné prípravné stretká organizované saleziánmi, na začiatok len tak nezáväzne. Pôvodne som mal ísť po bakalárskom ročníku na rok do Sudánu, potom sa to však skomplikovalo a na misie som sa dostal až po ukončení štúdia o ďalšie dva roky cez organizáciu sestier saleziánok VIDES.

Čítať ďalej