List z Londýna

Dnešná misijná nedeľa, kedy naši mladí prijali sviatosť birmovania, ma povzbudila k tomu, aby som pozdravil moju milovanú Dubnicu z ďalekého Londýna, kde som na dvojmesačnom jazykovom kurze.

Odlet bol veľmi symbolický, nakoľko bol tesne po blahorečení dona Titusa Zemana, ktorého životný príklad nás pozýva „prekročiť (naše osobné) hranice“. A tak som sa spolu s don Peťom Pagáčom, ktorý sa tiež zúčastnil tejto slávnosti, vydal na miesto jeho päť ročného pôsobenia v Londýne v časti Battersea.

Saleziánsky dom a škola prešli len nedávno úplnou prestavbou, takže sú skutočne moderné a krásne, ale počiatok tohto diela siaha až do čias, kedy ešte žil don Bosco (1887), ktorého ornát ukrýva aj sakristia nášho farského kostola. V komunite žijú 12 bratia zo 6 krajín a taktiež personál i vyše 500 žiakov v škole sú skutočným stretom kultúr z celého sveta.

Názov mojej jazykovej školy „Kaplan School“ v centre mesta vyčaril hneď úsmev na mojej tvári, ale ten rýchlo zamrzol po piatich hodinách intenzívneho kurzu. Veľkým obohatením sú moji spolužiaci: mladý inžinier z Kazachstanu, ruská modelka z Izraela, zahalené spolužiačky zo Saudskej Arábie či manažér z Milána. Takže rehoľník-kňaz len zapadne do mozaiky rôznosti.

Keďže sa nedá iba celý deň študovať, podarilo sa mi navštíviť The National Gallery a vidieť Van Goghove Slnečnice, pozrieť sa na mesto z najvyššej budovy v EÚ The Shard („Črep“) a hlavne ísť do St. Martin´s Theatre, kde sa už 65 rokov takmer denne hrá originál najdlhšie reprízovaného predstavenia v dejinách – Pasca na myši od Agathy Christie.

Dnešnú nedeľu som slávil Eucharistiu v spoločenstve Slovákov, ktorí sa stretajú v Slovenskej katolíckej misií v kostolíku Our Lady of La Salette and St. Joseph v centre mesta, aby si uchovali „jazyk, kultúru, vieru, spolupatričnosť, národnú hrdosť, ľudskú dôstojnosť“ a mohli „zdieľať čas, cítiť vzájomnú blízkosť a podporu, hlbšie prežívať každodenný život vo viere v Boha a v ľudskej solidarite“.

Po mojich prvých dvoch týždňoch tu v Londýne vidím dôležitosť týchto slov, lebo nie je ľahké priniesť sviežosť do Cirkvi, ktorá je unavená a ktorú ťažia stáročia sporov s miestnou Anglikánskou Cirkvou. Nech nám dnešná nedeľa všetkým pripomenie, že misie sú v srdci našej viery a nezabudnime na tých, ktorí žijú vieru v cudzom svete ako „blázni pre Krista“.

From London yours

don Štello SDB

„Misie sú v srdci viery“

Túto nedeľu budeme sláviť Svetový deň misií (SDM) už po 91. krát. Komu vďačíme za to, že sa tento deň slávi v Cirkvi? V roku 1926 Najvyššia rada Pápežských misijných diel predložila vtedajšiemu pápežovi Piovi XI. návrh sláviť v celej cirkvi každý rok predposlednú októbrovú nedeľu ako deň misií, počas ktorého si kresťania pripomenú a oživia misijný záväzok vyplývajúci z krstu a podporia aj finančným darom rozvoj misijnej činnosti vo svete. Pápež bol týmto návrhom nadšený: „Táto myšlienka je dar z neba“.

(Kliknite na obrázok a prelistujte si brožúrku.)

Slávenie tohoročného SDM sprevádza motto z posolstva Svätého Otca Františka „Misie sú v srdci viery“, veď „evanjelium lásky nás Kristus posiela ohlasovať v sile Ducha Svätého.“  Spoliehať sa iba na ľudské sily a múdrosť by bolo vopred odsúdené na neúspech.

(Kliknite na obrázok a prečítajte si posolstvo Sv. otca Františka)

V mene Svätého Otca chceme vopred vyjadriť poďakovanie všetkým, ktorí túto nedeľu vyjadria svoje duchovné a materiálne milosrdenstvo v prospech mladých cirkevných spoločenstiev v misiách.

zdroj: www.misijnediela.sk


Misie sú tiež v srdci saleziánskej charizmy a na Slovensku ich zastrešujú dve organizácie:
  • VIDES je medzinárodná misijná organizácia, ktorá vznikla v Taliansku na podnet mladých a Inštitútu FMA. Pôsobí v 15 krajinách Európy, v 8 krajinách Ázie, v 2 krajinách Afriky, v 10 krajinách Severnej a v 5 krajinách Južnej Ameriky. Dielo funguje cez miestne skupiny v spolupráci s centrom v Ríme. Na Slovensku je VIDES súčasťou OZ Laura – Združenie mladých.
  • SAVIO je občianske združenie, ktoré saleziánskym štýlom vytvára priestor pre solidaritu s chudobnými a skvalitňuje život mladých v menej rozvinutých krajinách. Prostredníctvom projektov, zbierok a práce dobrovoľníkov pomáhajú ľuďom v neľahkej životnej situácii.

Viacerí mladí z Dubnice boli a stále sú ochotní venovať svoj čas a dary tým, ktorí sú ďaleko a na okraji. Rozhovory s niektorými z nich si môžete prečítať aj na našej stránke v sekcii MISIE – SVEDECTVÁ.

 

Tri animátorky z Dubnice budú v lete pôsobiť ako misijné dobrovoľníčky

Ročná príprava misijných dobrovoľníkov VIDESu sa skončila a preto je čas ísť do akcie, medzi deti.  Z Dubnice nad Váhom budú počas leta pôsobiť na táboroch tri animátorky. Nájdete ich na týchto miestach:

ALBÁNSKO

Tale (11. 6. – 12. 7. 2017) – Alžbeta Hortová, Mária Feledíková

RUMUNSKO

Alesd (14. 7. – 22. 7. 2017) – sr. Erika Páterková, Michaela Linková, Klára Poláková, Alžbeta Benianová, Barbora Šepeľová, Miriam Orolínová, Peter Phanvan

UKRAJINA

Chudlovo (1. 7. – 8. 7 . 2017) – sr. Františka Martinková, Štefan Masič, Lucia Nakatová, Katarína Miklošová, Mária Vavrová, Terézia Fiľová, Kristína Ivančíková, Natália Ivanová

Dubno (9. 7. – 14. 7. 2017) – sr. Monika Foltýnová, Štefan Masič, Katarína Miklošová, Mária Vavrová, Terézia Fiľová, Kristína Ivančíková, Natália Ivanová

Verbivka (15. 7. – 22. 7. 2017) – sr. Monika Foltýnová, Martina Vrbanová, Beáta Hrabajová, Lucia Ťažká

Selekcia (15. 7. – 22. 7. 2017) – Klára Kubištelová,  Šarlota Winterová, Annamária Adamčíková, Štefan Vaclavik

Repechiv (23. 7. – 29. 7. 2017) – Klára Kubištelová, Martina Vrbanová, Beata Hrabajová, Šarlota Winterová, Lucia Ťažká, Annamária Adamčíková, Štefan Vaclavik

SRBSKO, CHORVÁTSKO

Selenča, Josipovec (2. 7. – 16. 7. 2017) – sr. Elena Caunerová, Veronika Hamráková, Mária Kuľhová, Štefan Moravčík, Martina Vacová

VEĽKÁ BRITÁNIA

Liverpool (21. 6. – august 2017) – Peter Farbár, Veronika Jakubová

SLOVENSKO

Nitra – Orechov Dvor (24. – 28. 7 2017) – sr. Františka Martinková, sr. Monika Foltýnová, Zuzana Palušová, Nikola Mihalčinová, Štefan Ščasný

Nitra – Asýrski kresťania (31. 7. – 4. 8. 2017) – sr. Marta Baňasová, Nikola Mihalčinová, Mária Feledíková, Štefan Moravčík, Martin Mičko, Peter Dudák

Rožňava – Prímestský tábor (10. – 14. 7. 2017) – sr. Matilda Pitáková, Mariana Michalková

Boľkovce, Kokava nad Rimavicou (3. – 21. 7. 2017) – Matej Košík, Zuzana Baránková, Martina Škutová, Mária Tomášová

Košice, Luník IX (30. 6. – 9. 7. 2017) – Blažej Fekete, Nikola Mihalčinová, Alžbeta Gogoláková, Klára Poláková, Tímea Drábová

SIBÍR (september – december 2017)

Aleš Doleček (ČR)

 

Ďakujeme za Vaše modlitby a podporu!

Podporte našu činnosť

(prevzaté z www.vides.sk)

V „Afrike“ nemusí byť až tak horúco

Posledný marcový piatkový večer patril opäť putovaniu po exotických krajinách. Tentokrát nešlo však len o jednu krajinu, ako sme na to zvyknutí, ale hneď o niekoľko.

Tvorivý tím A+N+K+J+B si vzal na mušku pôstnu aktivitu Tehličku pre misie a v duchu pomáhania pozval na diskusiu Mariána Bzuča Záhradníka, Tomáša Zachara a Lenku Adamčíkovú Kostolanskú. Všetkých troch spája ich ročná dobrovoľnícka misijná skúsenosť: Bzučo v Juhoafrickej republike, Tomáš bol v Južnom Sudáne a Lenka v krajine Inkov v Peru.

Ako spomenul Bzučo: „pre mňa mala Afrika klímu ako poznáme v Taliansku, takže nie vždy to musí byť ako v našich predstavách“. Preto možno bolo niektorým v Kaťáku aj chladnejšie. Tomáš ten na druhej strane zažil Afriku v tej známej „klasike“: chudoba, hlad, veľmi teplo a choroby. Na druhej strane aj ochota podeliť sa aj s tým posledným, čo ľudia majú a takmer všadeprítomná hudba a tanec. Lenka priniesla svoje zážitky nielen z  horských oblastí Ánd, ale aj z pralesa a púšte, kam sa dostala v rámci svojej misie. Svoje zážitky spísala v knihe Misia Peru, ktorú mladým predstavila.

Aby sa len nesedelo a nepočúvalo, večer spestrili akčné „smetiskové“ hry. Ale najväčší úspech malo trochu pozmenené Ubongo. Tvorcovia piatkových večerov sa rozhodli vyzbieraný dobrovoľný príspevok z akcie venovať na tohtoročnú Tehličku. Kam pocestujeme o mesiac, necháme sa prekvapiť.

(Ján Drgoň SDB)


Quo vadis?

10.-12. februára sa naši videsáci opäť stretli v Liptovskej Štiavnici. Počas víkendu čelili viacerým otázkam – „kam kráčaš?“ bola jednou z nich.

Piatkový večer sa niesol v duchu príjemnej atmosféry na Bosco Tea, ktorý mladí využili na spoločné rozhovory. Veľkým bonusom bol salezián Janko Holubčík, ktorý toto spoločenstvo sprevádzal počas celého víkendu.


V sobotu sa účastníci dozvedeli už o 3., 4. a 5. návyku podľa S. Coveyho – o návyku dať prvoradé veci na prvé miesto, o myslení spôsobom výhra-výhra a postoji „snaž sa pochopiť a až tak byť pochopený“. Po predstavení destinácií sa videsáci v modlitbe rozhodovali, kde by počas tohto leta mohli smerovať ich kroky. Ponuka sa tento rok rozšírila o nové destinácie, ako je Srbsko, Veľká Británia či Sibír. Večer spríjemnila návšteva rodinky Fiľovcov, ktorí zahrali a zaspievali na ľudovú nôtu, čo viacerých vyhnalo do tanca. Večerný program bol taktiež sčasti tanečný. Mladí sa vybláznili na Bosco Fit, zasúťažili si a tiež fičali spoločenské hry s krycím názvom Bosco Win.


V nedeľu po sv. omši skupinky hodnotili využívanie Coveyho princípov pri výchove, akú aplikuje Don Bosco, misionári a tiež každý vo svojom živote. Po výdatnom obede sa VIDES partia opäť rozpŕchla po celom Slovensku. Už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie, ktoré sa uskutoční v Banskej Belej.

Katarína Miklošová

(zdroj: www.vides.sk)

:: Podporte našu činnosť

Kadiaľ sa mám vydať?

„Kadiaľ sa mám vydať?“ „To záleží na tom, kam chceš dôjsť“, povedal Kocúr. „Je mi to dosť jedno…“, povedala Alenka. „Potom je jedno, kadiaľ pôjdeš“, povedal Kocúr. (Z knihy Alenka v ríši divov)

Alenka z úryvku nemala pevne stanovený cieľ, ale približne 40 mladých z celého Slovenska, ktorí sa v dňoch 21.10-23.10. 2016 vybrali do Liptovskej  Štiavnice, áno. Pýtate sa, aký? Nuž, v prvom rade ten, že všetci títo mladí sú nadšení myšlienkou misií a rozhodnutí robiť niečo viac. Stretli sa, aby sa počas víkendu formovali na 1. VIDES stretku s názvom – Dobrovoľník –človek.

img_6273 Piatkový večer sa začal príchodom a ubytovaním všetkých zúčastnených v útulnom a peknom domčeku s názvom Carmagnola. A potom, keďže sa tu stretli staré známe, ale aj nové neokukané tváre, pokračoval program rôznymi zoznamovačkami a aktivitami na vytvorenie tej správnej videsáckej atmosféry.

Ako už bolo vyššie spomenuté – tento víkend niesol názov Dobrovoľník – človek, takže sobotňajší program bol zameraný už konkrétne na jednotlivcov, na to po AKEJ CESTE a KAM  kráčam ja osobne. Väčšina dňa sa niesla v duchu blokových prednášok, ale nemajte obavy, že to vyzeralo ako na nudnej hodine v škole. Všetko bolo robené interaktívne, užili sme si pri tom kopec srandy a samozrejme veľa vecí a poznatkov sme sa snažili hneď aj zapájať do praxe, do osobného života každého z nás.

Aký konkrétny poznatok si z týchto prednášok odnášam ja osobne? Napríklad tieto 3 body:

  • Som nositeľom zmeny
  • Začínaj s myšlienkou na koniec
  • Buď proaktívny!

Týmto však sobota ešte neskončila. Ako to už býva zvykom – sobotňajší večer sa vždy nesie v znamení prevlekova masiek. Tento raz sme sa dohodli, že sa na programe každý z nás príde prezentovať ako knižná postava. Myslím, že keď sa v jednej miestnosti stretne napr. taký Sherlock Holmes s jeho verným Dr. Watsonom, Stromobrat, Červená Čiapočka, Superman a ďalšia kopa  iných knižných kamarátov, tak o zábavu je postarané. :)1

Okrem tohto všetkého bol však ešte jeden veľmi dobrý dôvod na zábavu a oslavu – slovenský VIDES totiž dosiahol v tomto roku svoje 13. narodeniny! A keďže VIDES je každý jeden z nás, nechýbal ani skvelý narodeninový koláč, tance, prskavky či vypúšťanie lampiónov.

A čo dodať na záver? Keďže sa z nás počas víkendu stali takí „videsácki tínedžeri“, ktorí majú kopec otázok a tiež často hľadajú správny smer, verím, že aj toto stretnutie a zážitky nám pomohli nasmerovať sa k nejakému cieľu a vykročiť po ceste vpred.

img_6587

Alžbeta Benianová

(zdroj: www.vides.sk)

:: Fotogaléria

:: Podporte našu činnosť

Pozvánka na misijné dobrovoľníctvo

Ahoj,
pozývame ťa na VIDES – vyjdi zo seba, daruj svoj čas, dostaneš oveľa viac! Zistíš, čo sa v tebe skrýva, siahneš na dno, aby si zistil, koľko toho zvládneš! Zažiješ, čo by si bežne nezažil. Spoznáš ľudí s rovnakou krvnou skupinou, ako je tá tvoja, tak neváhaj!
Prihlás sa do 15.09.2016 na vides.priprava@gmail.com, ak máš záujem prísť na 0. stretnutie 23.-25.9.2016 do Terchovej (pozrieť sa, o čom to je, popočúvať svedectvá z letných misií), alebo do 15.10., ak máš záujem prísť na prvé formačné stretko 21.-23.10.2016.
Podmienky prijatia nájdeš na www.vides.sk v sekcii príprava alebo, ak chceš osobné detailnejšie info, ozvi sa Kláre Kubištelovej alebo Márii Kuľhovej ?

 

vides plagát 2016 - 2017-page-001

Ukrajina v srdci mojom

Keď som rozmýšľala nad týmto článkom, tak som prišla na to, že tento príspevok nebude iba o faktoch, ktoré sa tu tiež vyskytnú, ale aj o pocitoch, zážitkoch a ľuďoch.

Ako hovorí názov môjho príspevku, Ukrajina má u mňa naozaj špecifické miesto. Myslím si, že je to tak (skoro) u každého, kto tam bol. O tom, ako som sa k tomu celému dostala, si môžete prečítať tu.

Tento rok som s Videsom absolvovala mesačnú misiu (alebo pobyt – názov nechám na Vás :) ). Počas tohto mesiaca som spolu s deviatimi dobrovoľníkmi absolvovala štyri týždne táborov pre ukrajinské deti. Tento rok sa niesol v duchu témy „Život je dar“ (Життя – це дар). Počas jednotlivých dní sme sa bližšie zamerali na svätcov saleziánskej rodiny, ktorých úryvky zo života sme deťom priblížili cez scénky v jednotlivé dni. Okrem scénok počas dňa nechýbali tance, hry, katechéza a krúžky.

Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že sme štyri týždne robili to isté, nie je to úplne tak. Okej, hlavná štruktúra bola tá istá, ale každá z dedín a miest, kde sme boli, má svoje špecifiká.3

V prvej dedine Chudľove mávame asi najväčší tábor. Tu si veľmi intenzívne vychovávame našich nástupcov, teda domácich animátorov a animátorky. Niektoré z týchto animátoriek už boli tento rok zapojené do diania počas celého tábora.

Naším ďalším pôsobiskom bola dedinka Verbivka. Táto dedinka leží cca. 100 km od Kyjeva a na mape ju nájdete veľmi ťažko, ale dá sa to (sama som to skúšala :) ). Oproti Chudľovu je Verbivka maličká, pokiaľ ide o počet obyvateľov a o veriacich nehovoriac. Počas týždňa sa nám počet detí pohyboval od 8 do 50 detí. Keď mali oslavu Ivana Kupajla (ktorú som si preložila ako ukrajinskú verziu svätojánskych ohňov), tak nám na druhý deň prišlo dokopy okolo 15 detí. Zato však večer predtým bola na ihrisku celá dedina. Tu som zistila, že keď je človek (teda ja :D ) unavený, tak zaspí aj napriek diskotéke, ktorá bola na ihrisku hneď oproti nášmu domu.

Po rozlúčke s Verbivkou nasledovalo saleziánske a tiež pútnické miesto Novosilka. Novosilka, tak, ako naša Dubnica, je mariánskym pútnickým miestom. Nájdete tu ikonu Božej Matky a tiež prameň. Tu sme sa po príchode na DSC_0601miesto, tak, ako minulý rok, dozvedeli, že týždeň predtým už tu mali jeden tábor. Po miernom šoku (oveľa menšom ako predtým) sme sa pustili do príprava a rozdeľovania úloh na scénky a pod. Tento rok sme mali na pomoc aj saleziána brata Romana, ktorý je bývalý vojak. Poviem vám, mali sme pred ním (teda ja a kamarátka) poriadny rešpekt a ako som sa od neho neskôr dozvedela, tak aj on predo mnou :D. No po dvoch dňoch, ak rátame aj nedeľu, sa medzi nami všetkými prelomili ľady a dokázali sme fungovať v oveľa viac uvoľnenej atmosfére. Tá síce bola aj predtým, ale to sme boli ešte „dva tábory“ – Slováci a Ukrajinci. Zabudla som spomenúť, že v Novosilke sa vymieňali slovenská a čiastočné aj ukrajinská dobrovoľnícka skupina.

V Novosilke sa počet detí pohyboval od 40 do 77. Ten plný počet bol hlavne v stredu, keď nám otec Andrej vybavil pre tábor bazén. Našťastie nebol hlboký ani veľký, takže sme celý deň prežili bez ujmy.

A prišiel posledný týždeň. Ten sme prežili v 40-tisícovom meste Dubno. Podľa otca Romana tu pôsobí min. 5 cirkví. My sme pôsobili v gréckokatolíckej.  V Dubne, aj keď to bol pre nás posledný týždeň, pre nich to bol prvý týždeň a ročník tábora (nultý ročník bol v podaní Ukrajincov minulý rok). Mysleli sme si, že program pôjde ako po masle, ale to by sme nemohli byť na Ukrajine. Počas príprav materiálov na tábor sme prišli na to, že rýchle balenie sa nevypláca. A tak sa stalo, že sme v Novosilke nechali štvrtinu našich vecí. Ale aby nám nebolo ľúto, tak sme si zasa 1zobrali niektoré ich veci :). Ešteže vieme dobre improvizovať a máme dobrých animátorov, ktorí vytiahli super hry. Tak sme miesto plánovaných hier hrali hru náhoda, pašeráci, boj o vlajku a pod. Poviem vám, tie hry deti poriadne chytili a to až tak, že vždy na druhý deň chodili za nami a pýtali si ich znova :).  V Dubne sa nám tábor neskončil ani po odchode detí. Rodina otca Romana sa skladá z neho, jeho manželky pani Lesje a troch ich synov, pričom dvaja z nich si veľmi užívali prítomnosť toľkých animátorov u seba doma :). Z „atrakcií“, ktoré mali doma k dispozícií, si obľúbili skákanie na mojom matraci :D.

Týždeň ušiel ako voda a nás na konci čakalo detské slzavé údolie a naplnenie našich citových nádob v podobe milióna objatí. A potom, no nemaj tie rada :).

DSC_0350Aj keď teraz tento článok vyzerá tak, že sme sa nezastavili (čo bola pravda), pravdou je aj to, že víkendy sme mali na oddych v našom prestupnom meste Ľvov. Tu sme mali aspoň trochu času na dospávanie únavy z predchádzajúceho týždňa. Okrem toho nechýbala ani návšteva môjho obľúbeného centra vo Ľvove. Tento rok som zistila, že s orientáciou vo Ľvove nie som na tom až tak zle :D.

Tento rok bol opäť o prekonávaní vlastných limitov a únavy, tiež o opätovnom zistení, že aj napriek námahe, únave, svalovici z tancov a behania to celé za to stojí.

Klára Kubištelová

Viete, že…počas leta bude pôsobiť v rôznych krajinách 52 VIDESákov?

Logo VIDESu… VIDESáci pôsobia v 5 krajinách sveta.

… vďaka Vašej podpore to celé zvládneme.

… z Dubnice budú pôsobiť v lete 4 dobrovoľníci a sestra FMA

… VIDESáci budú počas leta pôsobiť na týchto miestach:

 

ALBÁNSKO

Tale (19. 6. – 10. 7. 2016) Alžbeta Hortová,  Alžbeta Hrušovská

 

RUMUNSKO

Alesd (13. 7. – 22. 7. 2016) Andrea Badíková, FMA, Michaela Linková, Nikola Mihalčinová, Betka Gogoláková, Peter Phanvan

 

UKRAJINA

Chudľovo (27. 6. – 1. 7. 2016) sr. Františka Martinková FMA, Lucia Nakatová, Klára Kubištelová, Annamária Adamčíková, Natália Ivanová, Mariana Michalková, Lucia Ťažká, František Martinek

Verbivka (4. 7. – 8. 7. 2016) Lucia Nakatová, Klára Kubištelová, Natália Ivanová, Lucia Ťažká, František Martinek

Novosilka (11. 7. – 15. 7. 2016) Lucia Nakatová, Klára Kubištelová, Stanislav Štuber, Štefan Moravčík

Dubno (18. 7. – 22. 7. 2016) Lucia Nakatová, Klára Kubištelová, Stanislav Štuber, Štefan Moravčík

Vynnyky

(27. 6. – 22. 7. 2016) Mária Vavrová, Katarína Miklošová

(27. 6. – 8. 7. 2016) sr. Monika Foltýnová, FMA, Ondrej Jelínek

Ľvov – Pokrova (11.7. – 22. 7. 2016) sr. Monika Wassermannová FMA, Martina Vrbanová, Štefan Masič

 

SLOVENSKO

Luník IX

(15. 06. – 15. 7. 2016) Mária Feledíková

(4. 7. – 8. 7. 2016 – prímestský tábor) Alžbeta Šarközyová, FMA, Mária Feledíková, Mária Kuľhová, Eva Dobáková Peter Farbár, Blažej Fekete, Stanislav Štuber

(13. 7. – 16. 7. 2016 – dievčenský pobytový tábor) Alžbeta Šarközyová, FMA, Laura Kleimanová, Klára Poláková

Nitra – Orechov Dvor

(15. 7. – 17. 7. 2016 – Prímestský tábor) Monika Foltýnová, FMA, Eva Dobáková, Mária Kuľhová, Štefan Ščasný

(18. 7.- 22. 7. 2016 – pobytový tábor) Monika Foltýnová, FMA, Mária Kuľhová, Laura Kleimanová, Zuzana Balážová, Ján Pestún

Rožňava (11. 7. – 15. 7. 2016) Matilda Pitáková, FMA, Mariana Michalková, Veronika Hamráková, Adam Hrobák

Boľkovce (3. 7. – 8. 7. 2016) Zuzana Baránková, Tímea Drábová, Martina Škutová, Mária Tomášová, Diana Fedorková, Barbora Šepeľová, Peter Dudák, Matej Košík

Kokava nad Rimavicou (11. 7. – 15. 7. 2016) Zuzana Baránková, Tímea Drábová, Martina Škutová, Mária Tomašová, Diana Fedorková, Martina Vacová, Matej Košík

Dolná Strehová (18. 7. – 22. 7. 2016) Zuzana Baránková, Mária Tomášová, Matej Košík

Nitra – Klokočina (8. 8. – 12. 8. 2016 – prímestský tábor s Asýrskymi kresťanmi) Elena Caunerová, FMA, Eva Dobáková, Nikola Mihalčinová, Alžbeta Hrušovska, Martina Sitárová, Anton Buchel, Peter Farbár, Martin Mičko

 

VEĽKÁ BRITÁNIA

Liverpool (apríl 2016 – august 2016) Barbora Ivanecká

 

Ďakujeme, že nám pomáhate pomáhať!

Podporte nás

vides bolkovce 1

Nad Adaševci je tmavá noc…

  1. januára 2016, tmavá a hmlistá noc nad bývalým diaľničným motelom Adaševci v Srbsku.
    Noc plná autobusov. Takisto ako mnohé noci predtým.
    Noc plná ľudí.
    Plná nádejí a obáv.
    Nádejí a obáv utečencov. A tých európskych.
    Noc plná otázok.
    Otázok typu: „Akú veľkosť plienok asi potrebuje to sýrske dieťa?“ alebo: „Čo nám všetkým budúcnosť prinesie?“
    Áno, sú tu. Kultúrne rozdiely, jazykové bariéry, hospodárske možnosti.
    Ale aj tak, všetci sme ľudia. Naše deti sa rovnako vedia hrať a kresliť. Vieme povedať „prosím“ a „ďakujem“. Počul som to.
    Nikto tu nie je dokonalý, ľudia s chybami ako všade. Niektorí úžasní a iní fakt ako idioti.
    Ale aj tak sme všetci ľudia. Ľudia s obavami a nádejami.
    Nič nie je čierne alebo biele. Hoci FB je plný ľudí poznajúcich svoju univerzálnu „pravdu“ – čiernu, alebo bielu.
    Bože, čo by si ty zdieľal vo svojom profile?
    Vyjdime zo svojich pozícií, zo svojho obľúbeného životného štandardu. Nehovor: „utečenci“. Choď, dotkni sa a rozprávaj sa s človekom. Má svoj príbeh. Choď. A potom posudzuj.
    Nad Adaševci je tmavá noc…

„To ste ani hodinu nemohli bdieť so mnou?“ (Mt 26,40)

Je ľahké sledovať veci v telke a komentovať na facebooku. Na internete sa dá nájsť hocaký článok a hocaký názor. Najľahšie ten, ktorý sa mi páči a ktorý mi vyhovuje.

IMG_1663Aká je však realita? Je takmer rovnako ľahké vyjsť do niektorej zo susedných krajín, ktoré sú súčasťou takzvanej „Balkan route“, Balkánskej cesty, po ktorej už mesiace putujú ľudia.

Ľudia prijímaní aj nenávidení, vítaní aspoň teplým čajom alebo prianiami čím hojnejšieho utopenia v mori a udusenia v dodávkach, starí aj mladí, na invalidných vozíčkoch aj v detských nosičoch, zranení vojnou aj dokonale oholení a oblečení, vysoko vzdelaní aj jednoduchí, úprimne ďakujúci až ruky bozkávajúci, ale aj všelijakí špekulanti, hľadajúci víziu zo zničených krajín, a aj tí, ktorým o život nešlo. Tí, ktorí pomoc nevyhnutne potrebujú, aj tí, ktorí ju len využijú.

Zmes ľudí. Tisíce, státisíce. Neuveriteľne nehomogénna skupina ľudí, ktorá má jednu nálepku: utečenci. Jedným slovom označujeme to, čo sa pod jeden pojem schovať nedá. Okej, dá. Sekvoja, ruža aj mrkva sú jedným slovom rastliny. Okej. Anton Srholec, Miki Černák aj Ľudmila Podjavorinská boli/sú Slováci. To je asi prvá aj posledná vec, čo ich spája.

That’s it. Dojem zo spoločnej misie Človeka v ohrození a Člověka v tísni na diaľničnom odpočívadle v srbskom Adaševci tesne pred Chorvátskou hranicou: tu sa nedá hádzať do krabičiek. Každý je tu človek. Každý je iný. Každý má iné zámery, nádeje, myšlienky, predstavy.

Miešaný český a slovenský tím dobrovoľníkov tu je od jesene minulého roka. Začínal na veľmi blízkom hraničnom
prechode Berkasovo-Bapska, kde na jeseň suploval chýbajúce srbské bezpečnostné a humanitárne zložky. Viac ako IMG_20160127_232303sto najmä mladých Čechov a Slovákov tvorilo koridory, upokojovalo tisíce ľudí čakajúcich natlačených v dave, v ktorom ľudia nevedeli, kde sú, na čo čakajú, koľko budú čakať a kam idú. Bez profesionálnych školení riadenia davu, bez podpory, bez postelí a poriadneho jedla, na nohách 20 hodín denne, spiac vo vlastnom aute, na ktorom prišli za vlastný benzín. Rozdávali dostupné jedlo a oblečenie. Ak by dav nezvládli, riskovali vlastné zdravie a život. Asi len preto, že v tých druhých videli ľudí bez ohľadu na politické reči a debaty na facebooku. Vďaka nim nikto nebol ušliapaný a utečenci sa možno prvýkrát po vstupe do Európy stretli s tým, že ich niekto bral ako ľudí a rozprával sa s nimi vážne aj o maličkostiach. Vyfajčil s nimi cigaretu. Spravil selfie. Dal im pocit, že sú ľudia. Títo ľudia dnes nesú v hlave spomienku, že sa na nich nešlo s obuškami a mladí Slováci a Česi hovoria o dňoch, ktoré im navždy zmenili pohľad na svet. Tisíce ľudí v rukách sto česko slovenských študentov a dovolenkujúcich pracujúcich. Bahamy, krásna pláž :)

Dnes to oproti jeseni funguje ako hodinky. Pohyb organizuje srbská polícia, zapájajú sa srbskí sociálni pracovníci, UNHCR, Lekári bez hraníc a niekoľko menších európskych mimovládok. V Adaševci strávia len pár hodín čakajúc na info, že do blízkeho mesta Šid prišiel prázdny vlak z Chorvátska. V aspoň trochu ľudských podmienkach, s drobnou stravou v trojposchodových posteliach Lekárov bez hraníc… s čiapkou a rukavicami od Čechov a Slovákov. S loptou, s ktorou si bez akéhokoľvek jazykového porozumenia zahráme futbal, rozdelení do tímov. Pridajú sa aj srbskí policajti. Tiež ľudia. Možno tí istí, ktorí minulý rok pre chaos a dezorganizáciu museli brať obušky a slzáky. Pri futbale so základnými informáciami a naplnenými základnými potrebami nemá nikto problém.

12631384_10205540873856975_5903930380596265927_nNevieme, čo bude ďalej. Ako rozhodne veľká politika, ako budú ďalej reagovať krajiny ako Nemecko, Švédsko, Rakúsko, čo spraví Turecko a ako sa bude vyvíjať samotná Sýria. Nevieme a ani to neovplyvníme. Určite nie debatami na facebooku.
Ako to vyjadril jeden z dobrovoľníkov – boli by sme veľmi radi, keby tu neboli, keby sem nechodili, keby sem nemuseli chodiť. Bolo by to úžasné, keby boli doma. Boli by to lepšie pre nich aj pre nás. Ale nie sú doma.

Nenávistné postoje nie sú cestou, tu to vidno. To, čo zanecháva stopy, je ústretovosť. Zažili sme ju z oboch strán. Utečenci už nie sú všetci ako jeden. Za každým je príbeh.
Napadá mi, že možno sem mnohí dobrovoľníci nechodia preto, aby pomáhali. To nie je to podstatné.
Prišli, aby stretli.
Aby sa stali priateľmi.
Priateľmi ľudí na úteku.
Priateľmi ľudí, s ktorými sa už nikdy nestretnú.
A bez štipky sentimentality, ani jedna strana na to nezabudne.

Áno, sú tu aj takí, ktorí nám prinesú problémy. Viem, že máme dosť svojich. Ale kašľať na vychodené a pohodlné cesty.
Mimochodom, zachytili ste, že po incidentoch v Kolíne sa zorganizovala skupina sýrskych utečencov, ktorá ako symbolické ospravedlnenie za útoky zo strany iných nakúpila kvety a rozdávala ich ženám v Kolíne?  https://www.youtube.com/watch?v=QwU05yFocfg

Nuž len toľko. Utečenci sú rôzni. Tak ako aj my Slováci. A … keď budete mať príležitosť, skúste ich neobísť, ale stretnúť. A stať sa aspoň jednorazovými priateľmi. Je to fakt jednoduché.

Zo skúsenosti ďalších dobrovoľníkov:

https://www.facebook.com/RestlessChildBlog/photos/a.1464806520478308.1073741828.1459167164375577/1560674924224800/?type=3&theater

IMG_1664

Marián Záhradník