Koncert pre dobrú vec

Mladí túžia stále pomáhať! V piatok 15.2. sa v našom saleziánskom mládežníckom stredisku konal benefičný koncert Viktórie Tarabovej s kapelou, ktorého výťažok putoval na dobrú vec, do Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne.

 „Choroba sama z nikoho lepšieho človeka neurobí, ale otvára a vyostruje zmysly. Práve hospic nás učí pozerať na život inými očami. Zmierňovať (utrpenie) rešpektovať (dôstojnosť) a sprevádzať (pacienta a rodinu). „ Takto pekne znela pozvánka Andreja Siekla, jedného z hudobníkov speváčky Viki Tarabovej, na  ,,krásny umelecký zážitok s pridanou hodnotou.“

 Autorské piesne Viki Tarabovej sú žánrovo gospelové, často sú to jej osobné modlitby. Hudobnou zložkou jej kapely sú naši mladí a odchovanci: Michal Granát (klavír), Filip Siekel ( cajon a bass gitara) a Andrej Siekel (gitara).

Súčasťou programu bola aj recitácia autorských básní. Michal Granát recitoval báseň ktorú napísala Kristína Machálková s názvom: Láska láskavá a Katarína Bolčeková sa zapojila so svojou autorskou básňou s názvom : Milujem ťa!

Večer sa niesol v príjemnom duchu.

Zbierka vyniesla 310€. Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli!

Kto sa chcel, ale nemohol zúčastniť koncertu, prispieť a pomôcť Hospicu sa dá aj elektronicky: https://www.ludialudom.sk/profil/detail/28148

Don Bosco medzi prvoprijímajúcimi

V nedeľu 27. januára 2019 sa v Katolíckom dome stretla super partia detí, animátorov a bratov saleziánov, aby si spolu priblížili život don Bosca. Don Bosco je svätec, ktorý bol láskavý, ochotný, snaživý, vytrvalý a, samozrejme, žil pre mladých chlapcov. Učil ich práci a láske k Pánovi, spieval, hral a modlil sa s nimi. A kedže sa blíži jeho sviatok, nedeľné poobedie s prvoprijímajúcimi deťmi venovali práve jemu. Najprv si pozreli scénku, kde sa don Boscovi sníval sen, ako sa vlci menia na krotké baránky a kde dostáva svoje povolanie.

Potom nasledovala zábava. Na niekoľkých stanovištiach si mohli vyskúšať rôzne zážitky a situácie, v ktorých sa ocitol don Bosco. Napríklad: don Bosco bol známy svojimi kaukuliarskými vystúpeniami, a tak si deti vyskúšali chodenie
na chodúloch.

Taktiež sa učil robiť rôzne likéry a sladkosti, a preto si deti na ďalšom stanovišti mohli urobiť svoj vlastný ovocný pohár.

No a tiež sa mohli naučiť text po latinsky ako don Bosco, ktorý sa učil latinčinu. Nakoniec ešte jedno motto od don Bosca: „Skáčte, kričte, hrajte sa, robte čo chcete, len nehrešte.“ Program sa tak končil scénkou ako don Bosco prijíma sviatosť zmierenia a ide na prvé sväté prijímanie.

Dostal taktiež titul otec a učiteľ mládeže a myslím, že môže byť dobrým príkladom nám všetkým v kresťanskom živote, aby sme aj my dokázali ochotne slúžiť a pomáhať.

autor: Paulína Hírešová

Oslávili sme don Bosca

31. január je v saleziánskej rodine významným dňom. V tento deň oslavuje jej zakladateľ sv. Ján Bosco svoje nebeské narodeniny.

Oslavy začali už v predvečer sviatku don Bosca vo farskom kostole.

Slávnostná svätá omša sa konala v „novom“ kostole, kde sa zúčastnila celá saleziánska rodina. Hlavným celebrantom bol vikár provinciála don Peter Bučány SDB. Počas kázne Dubničanov povzbudil, aby nebrali Boha a svoje vzťahy s ľuďmi ako samozrejmosť, ale aby ich vnímali ako niečo jedinečné.

Po slávnostnej omši nasledovalo agapé na nádvorí kostola. O občerstvenie a punč sa postarali zložky saleziánskej rodiny.

Klára Kubištelová

Autor fotografií: Vladimír Siekel

bl. Laura Vicuňa

Laura Vicuña, sviatok: 22. január

* 5. apríl 1891 Santiago de Chile, Chile, † 22. január 1904 Junín de los Andes, Argentína

-Význam mena: ozdobená vavrínmi (lat.), patrónka obetí zneužívania

Laura sa narodila v hlavnom meste Chile (Santiago de Chile) vo váženej rodine čílskeho aristokrata Josého Dominga a jeho ženy Mercedes Piño. V príbuzenstve mali prvého arcibiskupa Santiaga de Chile Emanuela Vicuñu. V tom čase v Chile zúrila občianska vojna. Rodičia preto museli aj s deťmi ujsť z mesta. Odišli do Ánd. Roku 1893 otec náhle zomrel. Krátko nato sa narodila Laurina sestra Júlia. Rodina sa ocitla v zložitej finančnej situácii. Laurina matka sa snažila zarábať na živobytie ako dámska krajčírka. V roku 1899 sa rozhodla emigrovať do Argentíny aj s oboma dcérami. V meste Neuquén si našla miesto v hosteli Manuela Moru. Ten navrhol Mercedes, aby dali Lauru do školy v Juníne de los Andes, ktorú prevádzkovali rehoľné sestry Dcéry Panny Márie Pomocnice. Tam sa v Laure rozvinula veľká túžba po duchovných veciach. V roku 1901 po prvý krát prijala Eucharistiu. Táto udalosť v nej podnietila neuhasiteľnú lásku k Ježišovi Kristovi. Do denníka si napísala: „Bože môj, daj mi život lásky, ponižovania a obety.“ Veľmi veľa času trávila v školskej kaplnke v modlitbou na perách. O svojich najhlbších túžbach a zážitkoch sa zverovala svojej priateľke Mercedes Vere. Požiadala aj o vstup do rehole, no pre jej nízky vek ju neprijali.

Počas letných prázdnin v roku 1902 sa Manuel Mora pokúsil dvakrát Lauru zviesť. Keďže ho odmietla, prestal ju finančne podporovať a ona tak nemohla pokračovať v štúdiu. Rehoľné sestry jej však vyšli v ústrety a štúdiá jej ďalej poskytovali zdarma.

Lauru veľmi trápil nemravný život jej matky s Manuelom Morom. Každý deň sa modlila za jej duchovné uzdravenie a prosila Boha, aby jej dal dosť síl opustiť Manuela. V roku 1902 na podnet Ježišových slov „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13), v modlitbe ponúkla svoj život za matkin. Laurine slová boli vypočuté. O nejaký čas ochorela na tuberkulózu. Niekoľko mesiacov trpela a stále sa modlila za svoju matku. Matka jej pred smrťou sľúbila, že odíde od Manuela Moru a vráti sa k Bohu. Laurine poslanie sa skončilo. Zomrela 22. januára 1904, nemala ešte ani 13 rokov. Hneď na druhý deň pri mŕtvom tele svojej dcéry dodržala mama Mercedes svoj sľub a zmierila sa s Bohom.

Lauru pochovali v Nequéne. V 50-tych rokoch 20. storočia začal kanonizačný proces. V tom čase boli Laurine pozostatky prenesené do mesta Bahía Blanca v južnej Argentíne. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. v roku 1988.

zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/laura-vicuna/

Pripomíname si 50. výročie smrti don Titusa Zemana

„Aj keby som stratil svoj život, nebolo by to márne,

ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol,

stal kňazom namiesto mňa.“

bl. Titus Zeman

 

8. januára si pripomíname okrúhle výročie smrti slovenského mučeníka za duchovné povolania, blahoslaveného Titusa Zemana.

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch pri Bratislave: je prvým z 10 detí. Keď mal 10 rokov, po detstve, ktoré bolo poznačené častými zdravotnými problémami, sa na príhovor Panny Márie Sedembolestnej náhle uzdraví. V ten deň jej Titus v tajnosti svojho srdca prisľúbil, že „bude navždy jej synom“, dajúc do tohto vyjadrenia pevné predsavzatie zasvätiť sa.

Do národnej svätyne, ktorá jej je zasvätená, len krátko predtým (v roku 1924) prišli synovia dona Bosca. Titus sa vtedy rozhodne stať sa saleziánom kňazom. Dva roky vzdoruje opozícii rodiny (príliš chudobnej na to, aby mu mohla platiť štúdiá), tiež miestneho farára, ba aj samotného direktora saleziánskeho diela v Šaštíne, dona Jozefa Bokora, ktorý má obavu vzhľadom na jeho mladý vek: „Tu nemáme takých malých ako si ty. Čo urobíme, keď budeš plakať a budeš sa chcieť vrátiť k mamičke?“, pýta sa Titusa don Bokor. Ale Titusa to nepopletie: odpovie, že mamou mu bude Panna Mária Sedembolestná a presvedčí dona Bokora týmito slovami: „Robte čo chcete, ale prijmite ma sem.“

Bolo nemožné vyhovoriť mu to. Rodine Titus povedal: „Ak by som zomrel, peniaze by ste použili na môj pohreb. Prosím vás, aby ste ich použili pre moje štúdiá.“ Rodina teda predala malé pole, pomohli jej niektorí dobrodinci a podporovali Titusa počas dlhých rokov štúdií smerom ku kňazstvu. Novicom bol v r. 1931, prvé sľuby skladal 6. augusta 1932 a večné sľuby 7. marca 1938. Teológiu študoval v Taliansku, v Ríme a v Chieri pri Turíne. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1940 v Turíne a keď sa potom vrátil do vlasti, predstavení ho požiadali, aby študoval chémiu a prírodné vedy. Vyučoval potom v rozličných saleziánskych inštitútoch, zatiaľ čo v pastorácii podporoval aj diecézny klérus a stal sa tiež kaplánom jednej ženskej rehoľnej kongregácie. Človek silnej vôle, pevného zdravia, pokorného a diskrétneho charakteru, radostný, schopný vytvárať pevné vzťahy spolupráce a priateľstva.

Don Titus Zeman je však predovšetkým salezián kňaz. A tak, keď v r. 1946 – po dráme druhej svetovej vojny a ťažkých rokoch prechodu, ktoré nasledovali – komunistická moc, ktorá sa vo vlasti už zakoreňovala, žiada odstránenie krížov zo školských tried, Titus, ako profesor v Trnave, sa s niektorými inými postavia proti: doplatí na to prepustením, no z celého Slovenska mu prichádzajú blahoprajné listy a pohľadnice za to, že sa postavil na obranu Kristovho kríža.

Rovnakou pripravenosťou sa vyznačil niekoľko rokov po tom. Na Slovensku, ktoré stále viac kontroloval komunistický režim a Cirkev tvrdo prenasledoval: nútené väznenie rehoľníkov v koncentračných kláštoroch, vykonštruované súdne procesy predovšetkým s biskupmi, oddelenie mladých rehoľníkov od ich predstavených… Titus Zeman sa stane, spolu s ďalšími, medzi ktorých patrí don Ernest Macák, zodpovedným za odvážny skutok záchrany duchovných povolaní. Don Ernest zostal na Slovensku, aby pomáhal tým, ktorí tu zostanú, prijímal obnovovanie rehoľných sľubov, animoval mladých a nedovolil, aby im bola ukradnutá nádej. Don Titus, koľkých sa len dalo, tajne sprevádzal cez rieku Moravu a Rakúsko do Talianska, aby mohli dokončiť štúdiá teológie a byť vysvätení za kňazov. Mali byť pripravení vrátiť sa do vlasti hneď, ako by boli minimálne signály pádu komunistického režimu.

Tak Titus zorganizoval tri prechody: jeden medzi augustom a septembrom 1950; ďalší v októbri 1950; a posledný v apríli 1951. Medzitým sa aktivita záchrany saleziánskych povolaní stala kanálom, cez ktorý sa pokúsil zachrániť aj prenasledovaných diecéznych kňazov. Po tom, ako ho k tomuto počinu povzbudil vtedajší hlavný predstavený saleziánov don Pietro Ricaldone, ktorého stretol v Turíne, a po tom, ako prekonal ťažkú chvíľu osobnej skúšky „temnej noci“ v januári 1951 v Linzi, keď čakal na vhodné okolnosti návratu do vlasti, bol Titus Zeman spolu s mnohými ďalšími v apríli 1951 zatknutý.

Vykonštruované obvinenia boli: špionáž a velezrada. Prokurátor pre neho žiadal trest smrti. Ale Titusova povesť, a vôľa režimu „nevytvárať mučeníkov“, priniesli zmenu trestu na 25 rokov tvrdého väzenia bezpodmienečne, so stratou občianskych práv. Trinásť rokov Titus znáša väzenie, ťažko mučený, zosmiešňovaný, ponižovaný. Bratislava, Leopoldov, Ilava, Mírov, Valdice a Jáchymov so svojom strašnou „Vežou smrti“, kde bol určený na manuálne drvenie rádioaktívneho uránu, to boli miesta kalvárie Titusa Zemana.

Jeho osud sa prelína so svedectvami viery mnohých iných: blahoslavená sestra Zdenka Schelingová, Boží služobník Michal Buzalka, Ján Chryzostom Korec – neskôr kardinál, don Alfonz Paulen, don Ernest Macák (zomrel v r. 2016 sprevádzaný chýrom svätosti). Titus nebojoval viac ako oni: ale s nimi a spolu s nimi, špecifickým spôsobom, ktorý sa od neho žiadal.

V roku 1964 režim Titusa podmienečne prepustil na slobodu, stále je však trápený, sledovaný a nakoniec sa s ním jednalo ako s pokusným králikom. Zomrel 8. januára 1969. Niekoľko mesiacov potom, v revízii rozsudku padli ako nepravdivé potupné obvinenia, ktoré režimu slúžili ako nástroj na prenasledovanie. V r. 1991 ho rehabilitačný proces vyhlásil definitívne za nevinného, zatiaľ čo aj niektorí z jeho prenasledovateľov sa na konci svojho života obrátili a priblížili k Cirkvi, ba žiadali (niekedy aj verejne) odpustenie zla, ktoré mu urobili.

Dnes samotná Cirkev číta život Titusa Zemana v pojmoch mučeníctva: to najvyššie svedectvo dané z lásky na obranu viery. Jeho smrť bola zapríčinená násilnými skutkami prenasledovateľa, z nenávisti k samotnej viere, ktoré jasným spôsobom viedli k skráteniu jeho života.

V r. 2010 sa začal proces blahorečenia a svätorečenia Titusa Zemana.

V pondelok 27. februára 2017 Svätý Otec František schválil dekrét o mučeníctve dona Titusa a umožnil jeho blahorečenie.

Titus Zeman bol vyhlásený za blahoslaveného 30. septembra 2017 v Bratislave.

Blahoslavený Titus Zeman, oroduj za nás!

(zdroj: tituszeman.sk)

Netradičné „rodičovské združenie“

Tu v Dubnici máme pri príležitosti sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie peknú tradíciu každoročných stretnutí tých rodičov, ktorých deti si ako životné povolanie vybrali cestu zasväteného života. Teda, že ich syn je rehoľník či kňaz, alebo dcéra rehoľná sestra. Tento rok bolo stretnutie v sobotu 8. decembra. A ako sa na rodinné stretnutie patrí, stretli sme sa pri chutne prestretom stole.

Bola možnosť sa posilniť, aj porozprávať. Nešlo o žiadne „chválenie sa“. Viacerí rodičia skromne konštatovali, že každé povolanie, či manželské, alebo do zasväteného života, je najmä v súčasnej dobe vzácny Boží dar. Za ktorý sa oplatí ďakovať. A keďže je to poklad „v hlinených nádobách“, treba sa zaň aj neustále modliť. Práve o to sa títo rodičia aj úprimne snažia. Celé stretnutie sme zakončili záverečnou modlitbou a spoločnou fotografiou. Tešíme sa o rok. :) Paľo Piatrov sdb

Vstúpili sme do Adventu s koncertom ZUŠ

Vďaka všetkým mladým talentom Základnej umeleckej školy a tým, ktorí im pomohli pripraviť si ich vystúpenie pred publikom v kostole sv. Jakuba, sme mohli spoločne vstúpiť do tohtoročného Adventu s kultúrno- duchovným zážitkom.

Mohli sme si vypočuť skladby od Beethovena, Mozarta, či iných klasikov vážnej hudby, ale aj moderných interepretov ako Simply Three alebo West Coast Choir. Mladí umelci ZUŠ nám tieto skladby zahrali „live“ a obohatili všetkých svojím čistým spevom a hrou na rôzne hudobné nástroje: gitara, klavír, husle, zobcová a priečna flauta, saxofón, perkusie.

V publiku sa nachádzali všetky vekové kategórie od najmenších až po najstarších. Všetci spoločne ďakujeme :)

Vlado Plášek sdb

Video z koncertu : https://www.youtube.com/watch?v=Lbrzg0daqMw

 

Kaťák opäť plný detí

11.11.2018 sa Kaťák opäť zaplnil deťmi.

Tieto deti sa pripravujú na prvé sväté prijímanie. Každý mesiac sa animátori s nimi stretnú a majú všelijaké zaujímavé a zábavné aktivity, aby im spríjemnili cestu k svätému prijímaniu.
Tieto stretnutia bývajú raz za mesiac od 15,00-16:15.

Článok a foto: Veronika Jankechová

Pavol Hudák povzbudil veriacich v Dubnici nad Váhom

V nedeľu 5.11. zavítal do Dubnice nad Váhom pri návrate z belgického mestečka Gent vzácny hosť, Pavol Hudák.

Paľa Hudáka netreba veľmi predstavovať, pracoval 9 rokov v košickom UPC, kde sa stretával s vysokoškolákmi a potom 12 rokov pôsobil v Domčeku Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Teraz veľa cestuje a prednáša. Blahorečenie Anky Kolesárovej bolo z veľkej časti aj jeho zásluha, keď už toľké roky organizuje púte radosti pre mladých, pre snúbencov, pre mladé páry.

V našom kostole mal sv. omšu o 9.00 a poobede po kornuke k Božiemu milosrdenstvu o 15.00 mal krátku prednášku.

Viac o Domčeku, pútiach radosti, pútiach zrelosti, pútiach rodín, o vyzrievaní mladých i o ANke Kolesárovej nájdete na stránke: https://www.domcek.org/

V popoludňajšej prednáške povedal:

Dievča:

Cudnosťou chráni chlapca. Potrebuje svoju intimitu, svoj priestor. Potrebuje sa rozvinúť a nie byť použitá. Dievča určuje hranice vo vzťahu. Dievča učí chlapca stávať sa mužom, milovať srdcom. Vďaka nej chlapec dospieva. Niekedy sa bojí dievča, že ak sa s chlapcom nevyspí, nechá ju. Avšak opak je pravdou, ak ho nechá čakať, začne si ju vážiť.

Chlapec:

Kedysi išiel chalan na vojnu, kde zažil čo je to byť v noci pár hodín sám v lese, čo je to výcvik. Vrátil sa, uvedomil si čo je život a mohol si založiť rodinu. Dnes 30-ročný mladý muž ťuká do mobilu a chce nové hry. Nie je pripravený založiť si rodinu. Nevie, čo je to zodpovednosť, nikto ho to nenaučil. Chlpaca priťahuje čisté dievča, na ktorú musí čakať. Učí sa čakaním. Nemá žiť v smútku, ale nájsť radosť v čistých veciach, v prírode, v priateľstve s Kristom.

Čo poradiť mladým pri chodení:

Majte bl. Anku Kolesárovú za priateľku. Čisté vyzrievanie je jediná cesta ku zdravej krásnej rodine. Ak ste padli v čistote, spoľahnite sa na Božiu milosť. Boh je vždy pripravený pozdvihnúť, prijať, očistiť. Stále sa dá znovu začať.

Viac v zázname z poobedňajšej prednášky:

 

Odpustková oktáva

S novembrom i tento rok prichádza osem dní, počas ktorých môžeme získať úplné odpustky pre duše verných zomrelých v očistci.

V čase od 1. – 8. novembra tak máme jedinečnú príležitosť na pomoc tým, ktorí si pomôcť už nevedia.

Podmienkou na ich získanie je v deň Spomienky na všetkých zosnulých 2. novembra nábožne navštíviť kostol alebo kaplnku a pomodliť sa modlitbu Otčenáš a Verím v Boha, ako aj modlitbu na úmysel Svätého Otca a zároveň splniť i ostatné predpísané úkony. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa, až do polnoci určeného dňa.
Druhý spôsob je nábožne navštíviť cintorín raz denne, počas odpustkovej oktávy, od 1. novembra do 8. novembra a aspoň mysľou sa pomodliť za zosnulých.
Okrem týchto odpustkových úkonov je potrebné splniť tri podmienky, a to prijať sviatosť zmierenia, krátko predtým alebo potom, prijať Eucharistiu (najlepšie v ten istý deň), a pomodliť sa na úmysel Svätého Otca modlitbu Otčenáš, Zdravas, Sláva.

Počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, i všednému. Tieto odpustky sa dajú získať iba pre duše v očistci.

(zdroj: TK KBS)