Deviatnik k don Boscovi

Zajtra začína deviatnik k don Boscovi. Dajte si už dnes úmysel, na ktorý sa chcete modliť. A každý deň si don Bosca krátkou modlitbou pripomeňte :)

Laura párty pre deti

Aj tento rok sestry saleziánky  spolu s animátormi  prichystali oslavu na počesť blahoslavenej Laury Vicuňovej. V nedeľu 20. januára bolo popoludnie v oratóriu Laura venované deťom, ktoré bližšie spoznali život tohoto výnimočného dievčaťa.

Jej veselé, ale náročné detstvo priblížili zaujímavé hry, ktoré deťom a ich rodičom vyčarili úsmev na tvári.

Prvá hra, ktorá odštartovala oslavu bola súťaž vo fúkaní balónov. Snažili sa nafúkať čo najväčší balón. Keďže Laura pochádzala z chudobnej rodiny a zaobstarať jedlo na každý deň bolo pre nich veľmi ťažké, ďalšou úlohou detí bolo zozbierať čo najviac potravín, aby pomohli Laurinej rodine. V dobe, v ktorej žila Laura ešte nepoznali počítač a mobil a jedinou zábavou boli hry, ktoré si samy vymysleli. Preto deti mali vytvoriť čo najdlhšiu cestu z papiera.

Za zvládnuté hry a súťaže si nakoniec každé dieťa vychutnalo sladkú cukrovú vatu.

Nechýbali ani tance, napríklad stoličkový tanec, „belgičák“ a mnohé ďalšie, ktoré deti poznajú z táborov. Jednoducho povedané, každý si prišiel na to svoje. 😊

Pre hladné deti tu bolo zasa prichystané chutné občerstvenie.

Nakoniec oslavu ukončili modlitbou a požehnaním.

AUTOR ČLÁNKU: Jaro Minárik FOTO: Veronika Jankechová

Laura Párty Pre Animátorov

Každý rok si spomíname na Lauru Vicuňovú v podobe Laura párty. Tak to bolo aj tentokrát. A keďže združenie Laura pôsobí 25 rokov nielen na Slovensku, ale aj v Dubnici nad Váhom, mali sme teda čo oslavovať. Ako na každej párty, ani tu nebola núdza o zábavu v podobe spoločných hier, smiechu, tanca a taktiež dobrého jedla. A aby sme si oprášili alebo načerpali nové vedomosti o Laure, nechýbal aj kratučký kvíz, pri ktorom sme sa poriadne zasmiali. Veľká vďaka patrí sestrám saleziánkam, animátorom a samozrejme našej Laure, ktorá je pre nás veľkým vzorom.

Autor článku: Veronika Kuľhová

Miništrantský florbalový turnaj v Novej Dubnici a v Bolešove

Naši miništranti počas vianočných prázdnin nezaháľali duchovne, ale ani telesne. V duchu hesla „V zdravom tele zdravý duch“ sa zúčastnili hneď dvoch florbalových súťaží. Najprv si zmerali sily 27.12. v priateľskom zápase s chlapcami v Novej Dubnici. Treba povedať, že súperi boli o nejaký rok-dva starší. To však neodradilo trénerov Jakuba Harňáka a Tomáša Pecka, aby chlapcov povzbudili a počas obidvoch vzájomných zápasov ich múdro viedli. Prvý zápas skončil nerozhodne 4:4, keď skóre otváral mladučký Andrej Poruban. Predĺženie neprinieslo rozuzlenie, až trestné strieľania rozhodli o našom víťazstve, keď víťazný gól vsietil Samko Chalupka. Druhý zápas vyhrali naši florbalisti 6:2. Ďakujeme Marekovi Michalenkovi z Novej Dubnice za organizáciu zápasu.

Turnaj v Bolešove organizoval miestny pán farár Štefan Kľúčik. Pomáhali mu mnohí mladí z farnosti. Prišli 4 staršie tímy: Nemšová, Beluša, Bolešov a Dubnica nad Váhom. Náš tím obsadil po jednej výhre a dvoch prehrách skvelé 3. miesto. Musím však doplniťť, že druhý zápas, ktorý sme prehrali tesne 1:2 bol ohodnotený ako najlepší na turnaji a súper bol nielen o 5-6 rokov starší, ale aj vzrastom prevyšoval našich deviatakov. Mladší odohrali tri vzájomné zápasy proti miestnemu tímu mladších. Jedenkrát sme remizovali a dvakrát prehrali. Chlapci hrali dobre, ale uázala sa výhoda pravidelnejších tréningov súpera.

autor: Vlado Plášek sdb

Otvorili sme lyžiarsku sezónu

V piatok 4. januára 2019 sme otvorili lyžiarsku sezónu výpravou do Valčianskej doliny. Spolu nás lyžovalo 16 a ďalší štyria sa sánkovali alebo korčuľovali. Išli sme na troch autách. Podmienky boli vynikajúce, zjazdovka upravená, vďaka skupinovému lístku bola aj cena prijateľná. Bez zranení a s pekným novoročným zážitkom partie aj lyžovania :)

autor: Vlado Plášek sdb

Animák č. 2

V dňoch 15. – 17. decembra 2018 sa uskutočnil ďalší víkendový kurz ANIMÁK – SAŠka v dubnickom Katolíckom dome pre budúcich animátorov – dievčatá aj chlapcov.
Začali sme večernou svätou omšou v piatok, ktorú slúžil Vlado Plašek spolu s bratom misionárom – saleziánom Lackom Babačom. Po jej skončení sme sa presunuli do Kaťáku na večeru, po ktorej nasledovali zoznamovacie hry účastníkov. Zrazu sa otvorili dvere, v ktorých stál Vlado a našou úlohou bolo odniesť všetky dievčatá na nosidlách ku kostolu, kde nás čakala sestra Fany – ako zdravotná sestrička pod pripraveným stanom. Presun sme stihli do
limitu, všetci sme sa odfotili a vrátili späť do Katolíckeho domu hrať ďalšie aktivity a nakoniec spať.

V sobotu ráno po raňajkách nás rozdelili do skupín – chlapcov a dievčatá. Chalani odišli spolu s Peťom Magurom a jeho pomocníkom do Ilavy, kde na nás čakali rôzne zaujímavosti. Obedovali sme už v Kaťáku, kde ostali dievčatá, ktoré mali svoj program. Po obede sme pokračovali vo svojich skupinách a plnili ďalšie úlohy – dievčatá začali modlitbou sv. ruženca, presunuli sa do vynovenej telocvične a hrali naháňačky. Potom mali napísať o svojej budúcnosti – svoju predstavu seba o 10-15 rokov. Ďalej pokračovali rozhovorom o detstve – čo si z neho pamätajú a zároveň vypovedali o predstavách svojej budúcnosti.

Nasledovala prednáška od Márie Badačovej o rozdieloch medzi chlapcami a dievčatami, výroba sadrových masiek a napokon počúvali prednášku od sestry Danky Oremovej o kráse dievčaťa – ako by mala vyzerať nielen fyzicky, ale najmä duchovne. Večer nás všetkých čakal zábavný kvíz pod krídlami Fany – bolo to 12 zaujímavých otázok pre štyri vytvorené skupiny. Víťaz bol len jeden. Spalo sa nám sladko.

Po nedeľných raňajkách sme upratali Katolícky dom a diskutovali sme o téme nadchádzajúceho saleziánskeho prímestského tábora. Víkend sme ukončili sv. omšou o 11:00 hod. vo farskom kostole a rozišli sme sa domov na sviatočný obed.

Adam Nikodém

Hríby v kapuste? Áno, u sestier, dobre ste. :)

Ku štedrovečernému stolu patrí u mnohých rodín už odpradávna vianočná kapustnica. Nakoľko nás od Vianoc delí už len veľmi krátky čas, sestry saleziánky v Dubnici nad Váhom sa aj tento rok rozhodli, že pohostia mladých pôsobiacich v stredisku práve takouto kapustnicou.

Dievčatá sa stretli už pred sv. omšou, ktorou sa večer oficiálne odštartoval. Potom sa už tradične každý zúčastnil večere pri prestretom stole. Tá sa niesla v duchu spoločenskej atmosféry, plná rozhovorov, smiechu, dobrého jedla a radosti. Nechýbali spoločenské hry a aktivity. Skrátka všetko, čo k dobrému spoločenstvu patrí.

Za tento večer tak patrí poďakovanie sestrám saleziánkam, že sa postarali o hladné žalúdky, a že ponúkli priestor pre vytvorenie toho pravého vianočného čara, ktoré by malo byť v každej rodine a domácnosti. Vďaka patrí aj všetkým, čo sa zúčastnili, a Bohu, ktorý to celé v hojnosti požehnal.

Toto podujatie bolo podporené z dotácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020“, ktorú administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže. 

Marek Hudec

Pavol Hudák povzbudil veriacich v Dubnici nad Váhom

V nedeľu 5.11. zavítal do Dubnice nad Váhom pri návrate z belgického mestečka Gent vzácny hosť, Pavol Hudák.

Paľa Hudáka netreba veľmi predstavovať, pracoval 9 rokov v košickom UPC, kde sa stretával s vysokoškolákmi a potom 12 rokov pôsobil v Domčeku Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Teraz veľa cestuje a prednáša. Blahorečenie Anky Kolesárovej bolo z veľkej časti aj jeho zásluha, keď už toľké roky organizuje púte radosti pre mladých, pre snúbencov, pre mladé páry.

V našom kostole mal sv. omšu o 9.00 a poobede po kornuke k Božiemu milosrdenstvu o 15.00 mal krátku prednášku.

Viac o Domčeku, pútiach radosti, pútiach zrelosti, pútiach rodín, o vyzrievaní mladých i o ANke Kolesárovej nájdete na stránke: https://www.domcek.org/

V popoludňajšej prednáške povedal:

Dievča:

Cudnosťou chráni chlapca. Potrebuje svoju intimitu, svoj priestor. Potrebuje sa rozvinúť a nie byť použitá. Dievča určuje hranice vo vzťahu. Dievča učí chlapca stávať sa mužom, milovať srdcom. Vďaka nej chlapec dospieva. Niekedy sa bojí dievča, že ak sa s chlapcom nevyspí, nechá ju. Avšak opak je pravdou, ak ho nechá čakať, začne si ju vážiť.

Chlapec:

Kedysi išiel chalan na vojnu, kde zažil čo je to byť v noci pár hodín sám v lese, čo je to výcvik. Vrátil sa, uvedomil si čo je život a mohol si založiť rodinu. Dnes 30-ročný mladý muž ťuká do mobilu a chce nové hry. Nie je pripravený založiť si rodinu. Nevie, čo je to zodpovednosť, nikto ho to nenaučil. Chlpaca priťahuje čisté dievča, na ktorú musí čakať. Učí sa čakaním. Nemá žiť v smútku, ale nájsť radosť v čistých veciach, v prírode, v priateľstve s Kristom.

Čo poradiť mladým pri chodení:

Majte bl. Anku Kolesárovú za priateľku. Čisté vyzrievanie je jediná cesta ku zdravej krásnej rodine. Ak ste padli v čistote, spoľahnite sa na Božiu milosť. Boh je vždy pripravený pozdvihnúť, prijať, očistiť. Stále sa dá znovu začať.

Viac v zázname z poobedňajšej prednášky:

 

„Svojím anjelom dá príkaz o Tebe, aby si si neuderil nohu o kameň.“

A tak sa to partia mladých (i starších) odvážlivcov vybrala overiť na Martinskú ferratu – zaistený skalný chodník.

Spoločná eucharistia (a káva z automatického kávovaru) sa ukázali ako vhodný začiatok a že zmysel pre humor nechýba ani vozidlu sa ukázalo, keď sa pokazilo priamo pri domovskom servise. Po chvíľkovej low-cost oprave stavili skôr na vieru ako opravu samu a čoskoro začal výstup. Keďže predchádzajúcej noci popršalo, mokré a šmykľavé nebolo iba koryto potoka, v ktorom sa ferrata nachádza, ale všetko.

Na rozdiel od počasia, ktoré sa stále zlepšovalo sa náročnosť chodníka postupne stále stupňovala a čoskoro prišlo i na rebríky, kovové stupy a laná. Odmenou bol o to väčší zážitok a zadosťučinenie. Cestou prebehlo pár neformálnych dialógov (i slivka) s ostatnými turistami. Na vrcholovej fotke, vďaka Bohu, je počet osôb rovnaký ako na úvodnej, lebo „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých“. „Škoda, že som si nezobral svojho šarkana“ – vypovedal jeden zo zúčastnených, keď sa na vrchole Martinských holí ujal neúprosný vietor sušiť dopotené šatstvo.

Počas zostupu turisti pozdravili P. Máriu sv. ružencom a o chvíľu neskôr, počas návštevy Martinského národného cintorína, snáď ubudlo z očistca zopár svätých duší. O ceste späť Vám autor tohoto článku veľa povedať nevie, „lebo on dáva svojím miláčikom spánok“.

autor: Michal Granát

Turistika, ktorá rozprúdila adrenalín v tele

Dážď, hmla, ťažké a tmavé oblaky. Takto to vyzeralo ráno v tretí novembrový deň.  Všetko nasvedčovalo tomu, že sa to zruší. Všetko vyzeralo, že je márne. Ale nie tak to nebolo. Bol tu záblesk optimizmu, že počasie sa umúdri a bude hrať na strane turistov.

Turistika, slovo, ktoré niektorým naháňa strach iných povznáša bližšie k výšinám. Alebo inak. Kto by sa vybral na martinskú ferratu? V novembri?  No predsa naši saleziáni spolu so svojimi animátormi a spolupracovníkmi.
Prečo práve ferrata? Proste, už ich nudí chodiť po vyšlapaných chodníkoch, chceli rozpumpovať krv v žilách, zažiť adrenalín. Nie nebolo to až také hrozné. Ale to už predbieham. Prejdeme si to všetko po poriadku.

Vibramy obuté, účasť na spoločnej svätej omši dobrovoľná – napriek tomu sa jej všetci zúčastnili. Raňajkami u saleziánov zasýtený a nabitý elánom sa vydali na cestu. Najprv do Martina, presnejšie Martinské Stráne. Dokopy siedmi odvážni turisti, možno aj pútnici. Odtiaľ začala pravá turistika. Ich cieľ boli Martinské hole (lyžiarske stredisko). Áno, optimizmus sa vyplatil. Nebo prežiarili slnečné lúče. Spočiatku to bola prechádzka ružovou, ale ešte stále mokrou záhradou. Niekedy sa objavili drevené mosty ponad horský potôčik, sem-tam sa pokĺzla noha.Nič ťažké. Zatiaľ žiadne straty na životoch.

Asi po jeden a pol hodine sa tu objavili prvé skaly. Neskôr železné rebríky a nakoniec skaliská. Tu sa výprava zastavila. Dostali sa na križovatku. Možnosť voľby. Ľahšia trasa alebo ťažšia? Voľba padla na tú ťažšiu. Ozajstná ferrata. Určite by ste radi chceli vedieť, čo je tá ferrata. Ferrata je zaistená cesta železnými lanami. Pre zvýšenie bezpečnosti sa niektorý istili svojimi vlastnými. Liezli po skale ponad zurčiaci vodopád až na jej vrchol, odkiaľ sa už bez istenia dostali najprv po náročnejšej a neskôr po lesnej ceste do lyžiarskeho strediska. Tam si oddýchli, pojedli chutný obed a pokochali sa nádherným výhľadom na Martin, Vrútky a okolité vrchy pokryté farbami jesene.

Po namáhavej ceste nahor, sa vybrali cestou nadol. Na miesto odkiaľ začali. Ale nebojte sa! Nie už po takej náročnej trase. Vybrali si cestu cez les. O niečo ľahšiu.

Keď sa vracali naspäť domov, zastavili sa v Slovenskom národnom cintoríne v Martine. Odtiaľ sa unavení, ale šťastní s prírodou v srdci a na topánkach vydali do Dubnice. Za nádherné počasie, zážitky a ochranu počas túry patrí veľká vďaka Pánu Bohu a Panne Márii.

autor: Jaro Minárik

Prečo sme niekedy márnotratnými synmi?

A ktorým z tých dvoch stratených synov vlastne sme? Vedeli ste vôbec, že tento známy biblický príbeh je vlastne o troch márnotratných postavách? Najmladší syn ponižuje otca, prehajdáka všetko dedičstvo, chce si užívať život bez otca; presne podľa vlastných predstáv. Starší syn je síce poslušne doma, ale cíti sa nanajvýš neslobodne. Jeho srdce je tvrdé, život s otcom berie ako čisté otroctvo. Otec je márnotratný v láske. Rozdáva ju rovnako obom synom, nehľadiac na ich postoje, chyby, zlyhania. Meditujúc nad Rembrandtovým obrazom sme sa všetci účastníci duchovných cvičení v Slávnickom Podhorí snažili nahliadnuť do nášho vnútra a pochopiť, čo nás v našich životoch núti k tomu, aby sme (bohužiaľ) aj my opúšťali nášho Nebeského Otca.

S témou márnotratného syna sme sa na duchovných stretnutiach stretli pred niekoľkými rokmi, ale aj napriek tomu je vždy inšpiráciou zmeny a duchovného posilnenia. Samozrejme za jedného dôležitého predpokladu – naplno sa otvoreniu vplyvu Ducha Svätého, pretože on je Duchom Pravdy a len prostredníctvom Neho sa dokážeme dozvedieť skutočnú pravdu o sebe samých. Preto si každý z nás odnášal rôzne pohľady, postoje, vnemy a impulzy. Rembrandt majstrovsky zobrazil atmosféru návratu mladšieho syna. Je to stretnutie dvoch svetov – sveta svetla a tmy, dobra a zla, odpustenia a nenávisti, vľúdnosti a hnevu. Dom, v ktorom žije otec je tmavý, možno nie dokonalý. Aj napriek tomu, že v ňom žije dokonalý otec, symbol nášho Boha, ktorý je „Dokonalosť“. A rovnako tmavý je niekedy aj náš svet. Často pre nás nemá zmysel, nevládzeme, jedujeme sa v práci, v škole, na ulici… Sme tým negatívnym natoľko pohltený a natoľko zadumaný do uskutočňovania našich predstáv, že si nevšímame a odmietame Svetlo – Boha dokonalého a láskavého. Ako mladší syn, ktorý odišiel, pretože nevnímal svetlo otca, aj starší syn žije so svetlom, ale v tme.

Príbeh márnotratného syna sa dá vyložiť množstvom spôsobov. Nový rozmer, ktorý sme mohli objaviť je aj to, že vždy sa oplatí povedať „áno“ životu. Nech v ňom vládne akákoľvek tma, nech v ňom akokoľvek zápasíme a padáme., vždy je tu Boh, ktorý čaká a vychádza nám v ústrety. Ten krok k nemu však musíme spraviť my sami, my sami ho musíme dennodenne prosiť a pozývať do nášho života, do všetkého, čo robíme, s čím sa trápime aj radujeme. V tom je tá krása aj zákernosť slobodnej vôle…

Don Peťo Magura a sestra Elen pre nás pripravili zaujímavé prednášky (vstupyJ) a prekvapením boli vzácni hostia – manželia Barborka a Jakub. Jakubov osobný príbeh, v ktorom vďaka modlitbám a trpezlivosti svojej partnerky a samozrejme vďaka neustálym príhovorom k Nebeskej Matke Márii našiel opätovne Boha bol ukážkou boja rozumu a viery, so šťastným koncom. Jeho cesta z Moravy na Slovensko je tiež cestou hľadania Božej vôle, ktorú sympatickí manželia, s rôznymi ponožkami na nohách, hľadajú aj v nezištnej a neúnavnej pomoci deťom v africkej Keni. Trikrát sa vrátili do tejto nebezpečnej krajiny. Ich život sa tým však nekončí a pre nás všetkých, slobodných či ženatých boli povzbudením neochvejnej dôvery v Boha, s akou sa človek stretne málokedy; obzvlášť pri takto mladých ľuďoch. Ich nasledujúce kroky smerujú na mesačnú misiu na Sibír, kde okrem nevrelej zimy nájdu aj našich misionárov – saleziánov. Určite sa oplatí sprevádzať ich modlitbami!

ĎAKUJEME!